Popis
Keď mi bola v prvom roku života diagnostikovaná detská mozgová obrna, jej život sa obrátil úplne na ruby. Situáciu neuľahčoval ani fakt, že otec sa role v našom živote dobrovoľne vzdal. Napriek tomu pozbierala mama všetky svoje sily a začali sme spoločne bojovať. Zápasiť s DMO bolo už od počiatku veľkou výzvou. Je to postihnutie centrálnej nervovej sústavy, vyznačujúce sa primárne výraznou poruchou hybnosti horných, dolných končatín .
V mojom prípade sú postihnuté aj ruky aj nohy. Neustále trpím kŕčovitými bolesťami, tzv. spazmami. Moja chôdza je veľmi ťažkopádna a nestabilná, pravá noha sa mi otáča do vnútornej strany. Okrem telesných príznakov prináša detská mozgová obrna do môjho života i iné obmedzenia. Neustále sa stretávam s veľkou stigmatizáciou, posmeškami od ľudí z okolia.
Za svoj život som si vypočula nespočetne veľa krát ,,Veď vy nemáte až takú závažnú diagnózu“. Keď túto vetu počuje moja mamina, len ironicky podotkne,, Veď si to s ňou skúste vymeniť“. Vždy si pritom pomyslím: “ Naozaj nie je ochorenie, ktoré zasahuje do všetkých oblastí môjho života a výrazne znižuje jeho kvalitu, až také závažné“?
Napriek všetkým týmto peripetiám som prešla bežnou základnou i strednou školou a stala sa absolventkou Trnavskej univerzity v Trnave, v odbore sociálna práca. Hoci som spočiatku poškuľovala po psychológii, kdesi vo svojom vnútri som tušila, že to nebude dobrý nápad, hlavne kvôli mojej citlivej povahe. Tohto sna som sa teda vzdala. Ale psychológia sa stala mojou záľubou a vášňou. Štúdium na vysokej škole pre mňa nebolo žiadnou malinou. Už na začiatku výšky som si vravela, že školu síce chcem dokončiť, ale zblázniť sa nemienim. Začala sa teda nová etapa života, ktorá priniesla nové priateľstvá, zážitky a zároveň nové problémy a to nielen bežné študentské, ale i zdravotné. Keď som si myslela, že všetko ide tým správnym smerom, mala kamarátov, záľuby, športovala som, do života sa mi priplietla ďalšia diagnóza, klinická depresia. Aby toho nebolo málo… Príznaky som pociťovala už dlhšiu dobu, ale ani ja, ani mamina sme nevedeli čo sa deje… Prešli sme nespočet ambulancií klinických psychológov. Nakoniec nám bolo povedané od jedného z nich, že sme prišli na poslednú chvíľu a jedinou možnosťou ako sa vyhnúť hospitalizácií sú lieky a kombinácia návštev klinického psychológa a psychiatra. Doteraz nevieme s mamou pochopiť ako je možné, že odborníkom trvalo tak dlho, kým mi stanovili diagnózu. Tak sa mohol začať zápas s ďalšou veľmi vážnou chorobou. Kombinácia detskej mozgovej obrny so stredne ťažkou depresiou je veľmi silnou kávou. S pribúdajúcim vekom sa zhoršujú nielen moje fyzické bolesti (predovšetkým dolných končatín a chrbtice), ale odbúdajú i možnosti ako ich riešiť. Rehabilitačné centrum, ktoré som navštevovala od útleho veku, už nie je pre mňa prístupné, nakoľko je to školské zariadenie a môžu ho navštevovať iba deti, resp. mladí ľudia do ukončenia vysokoškolského štúdia. Avšak cvičiť kvôli svojmu hendikepu potrebujem neustále, bez ohľadu na vek. Nevzdala som sa a neustále rehabilitovala doma, chodila do bežného fitnescentra, či na plavecké tréningy. Postupom času sa ale ukázalo, že potrebujem prístup odborníkov šitý priamo na mieru. Od známych sme sa dozvedeli o možnosti rehabilitovať v ADELI Medical Center. Po absolvovaní prvého rehabilitačného kurzu za pomoci nadácií, som si uvedomila, že takéto cvičenie je pre mňa to pravé. Pomáha mi aspoň čiastočne odbúrať zakorenené stereotypy chôdze, znížiť kŕče v horných i dolných končatinách, nadobudnúť istotu v pohyboch a samozrejme v mnohom inom. Avšak bez podpory dobrých ľudí ako ste vy by som si nákladné rehabilitácie nemohla dovoliť. Len vďaka vašej iniciatíve budem môcť opätovne absolvovať cvičenie v Adeli. Vďaka rehabilitáciám a skvelým odborníkom môžem ďalej napredovať. Každý jeden absolvovaný kurz pre mňa znamená výrazný posun k aktívnejšiemu a kvalitnejšiemu životu. Pretože aj my ,,inak obdarení“ chceme byť niečím prospešní pre spoločnosť.
Za vašu pomoc vopred veľmi pekne ďakujem.
