Rodáčka z Gelnice je odmala kozmopolitným človekom. Vždy hovorila, že jej domovom je Európa. Bavili ju cudzie jazyky, rada spoznávala nové miesta, krajiny, život. Alexa.
Už počas štúdia na bilingválnom gymnáziu v Sučanoch odišla v 2. ročníku na polročný pobyt do Anglicka. Ako výbornej študentke jej ponúkli štipendium a Alexa napokon v Anglicku aj zmaturovala, skúšky z dospelosti si dokončila aj na Slovensku, ale bolo jasné, že vysoká škola bude „niekde“ v cudzine. Presunula sa do USA, kde získala štipendium a kde v roku v roku 2022 dokončila bakalára v odbore politológia-ekonómia. Našla si prácu a plánovala chvíľu v Amerike pobudnúť a následne sa presunúť do Európy a dokončiť 2.stupeň vysokoškolského vzdelania.
Všetko zmarila osudná nehoda na mopede v Nikarague, kam išla na výlet, pozrieť kamarátov. Nepamätá si, čo sa stalo, okoloidúci zavolali záchranku, Alexa po transporte do nemocnice upadla do kómy. Bol piatok, 1. decembra 2023. Začal sa boj o život. V hlbokej kóme bola viac než dva mesiace, počas toho absolvovala niekoľko operácií (panva, ľavá ruka, cievy v krku…), nevyhnutnosťou bolo zavedenie tracheostómie ako aj PEG-u na výživu. Z krásnej ambicióznej Alexy sa stalo nehybné a nemé mladé žieňa.
Návrat na Slovensko lekári dlho neodporúčali, napokon, 3. augusta 2024 priletela repatriačným letom vládnym špeciálom. Alexu okamžite prijali v košickej nemocnici. „S manželkou sme sa hneď pustili aj do hľadania možností na intenzívne rehabilitácie pre dcéru. Je to alfou a omegou pre jej budúcnosť. Chceme, aby sa čo možno najviac priblížila k lepšiemu životu. A nič iné ako rehabilitácie jej nepomôže,“ hovorí otec Igor.
Na svoj prvý pobyt v Adeli Medical Center nastúpila v septembri 2024. Od prvej chvíle sa začali intenzívne rehabilitačné cvičenia, vďaka ktorým sa začal objavovať aj úsmev v Alexinej tvári. „Za každú milimetrovú zmenu sme nesmierne vďační,“ hovorili rodičia. Z prvého pobytu odchádzali s nádejou, že napredovanie bude pokračovať. Vtedy Alexa vnímala rozhovory, dávala na vedomie, že vie o čom je debata, snažila sa otvárať ústa, aby sa jej dalo odčítať z pier. Snaha prebudiť reč bola silná. Už po prvom pobyte boli rodičia odhodlaní absolvovať čo najviac terapií v ADELI. „Nesmieme s nimi prestať, je vidno, že rehabilitácie zaberajú, Alexa je viac pohyblivá, je to najväčšia psychická vzpruha, že ideme správnym smerom. Okrem toho sme nadšení z ľudského prístupu a skvelej priam až rodinnej atmosféry v ADELI,“ hovorí otec Igor.
Toto bolo na jeseň 2024. Je jar 2025 a stačí jeden pohľad na Alexu a je jasné, pokroky urobila obrovské, že napreduje. „Aj preto sme v ADELI zas a musíme rehabilitovať čo najintenzívnejšie, toto nie je náš posledný pobyt, určite sa sem budeme vracať,“ hovorí otec Igor.
Alexe sa do tváre vrátil život. Funguje ešte síce na vozíku, na stabilite ale výrazne popracovala, sama sa už dokáže najesť, výrazne sa posunula v komunikácii. Debata s ňou je ohromná. Chce sa čo najskôr postaviť na nohy, aby mohla znova cestovať. Zaujíma sa o všetko, komunikuje s kamarátmi z celého sveta, túži sa vrátiť k blond farbe vlasov. Má svoje sny, plány. Vie, že je to beh na dlhé trate, ale nemieni sa vzdať. Chce chodiť a byť čo najviac samostatnou.
Alexa ešte bude potrebovať pomoc na ďalšie pobyty, aby napredovala, aby nestagnovala, aby sa vrátila do aktívneho života. Má ho celý ešte pred sebou.
