Popis
Pred pár rokmi som sa napokon ocitol v rehabilitačnom zariadení ADELI. Okrem skvelého pocitu po absolvovaní pobytu v Piešťanoch, sa mi toto obdobie spája s mojimi „hokejovými začiatkami“. Mamina ma začala brávať na zápasy Dukla Trenčín. Asi som bol v hľadisku neprehliadnuteľný, pretože jedného dňa ma hráči pozvali do kabíny. Taká ponuka sa neodmieta. Hneď na prvom stretnutí sme si s chalanmi „padli do oka“ (oni mne aj do srdca) a strávili sme spolu celú hodinu. Odvtedy som nevynechal žiaden ich zápas ani akciu.
Samozrejme, že aj ja som túžil byť hokejistom a brankársky post bol môj sen. Ten sa mi sčasti splnil v našom školskom florbalovom tíme, ale lákal ma ľad. Tak som skúsil sledge hokej. Na tréningy som dochádzal až do Dolného Kubína, ale pre nedostatok financií som dočasne túto časť môjho športového života prerušil, ale dúfam, že sa k sledgu ešte raz vrátim. Aby som mohol pokračovať, musím byť silný nielen po fyzickej stránke, ale aj po psychickej. Fyzické sily naberám každoročne v rehabilitačnom zariadení ADELI v Piešťanoch. Táto liečba je finančne náročná, preto sa rodičia snažia získavať prostriedky, kde sa dá. Okrem toho sa snažím posilňovať aj doma a občas chodím pozrieť mojich starých známych kamošov – fyzioterapeutov. Psychické sily mi dodávajú spolužiaci zo Základnej školy v Dolnej Súči, najmä kamaráti a hráči z prostredia Dukla Trenčín. Neraz ma prišli navštíviť aj počas liečenia. Ich prítomnosť ma vždy naštartovala k lepším výkonom a zlepšila mi náladu.
„Život je príliš krátky, aby sme si v ňom jeden druhému nerobili radosť“. Týmto výrokom Paľa Demitru sa riadim nielen ja, ale aj moji hokejoví kamaráti. Som rád, že sú v mojom živote a pomáhajú mi.
