16. jún 2019 bol horúci letný deň a ja som išiel natrhať čerešne pre vnúčatá. V lezení po stromoch som bol aj vo svojich 64 rokoch dobrý, nemal som problém ostrihať každý rok desiatky stromov v našej záhrade. Ale tento deň sa stal pre mňa osudný. Z výšky 6 metrov som spadol na zem a ako neskôr vysvitlo, zlomil som si 8. hrudný stavec. Okrem toho som mal zlomených 7 rebier a pomliaždeniny pľúc. Našťastie pád počula moja manželka, ktorá hneď kontaktovala rýchlu zdravotnú pomoc, a tá ma odviezla vrtuľníkom na okamžitú operáciu do Martina. Prežil som niekoľko ťažkých týždňov v nemocnici, až kým som sa v októbri dostal do NRC Kováčová.
Bohužiaľ, momentálne som na vozíku, hoci sa mi vrátila citlivosť do jednej nohy. V januári 2020 som prvýkrát absolvoval pobyt v Adeli Medical Centre. Vďaka intenzívnej rehabilitácii sa cítim oveľa lepšie, začala sa ozývať citlivosť aj druhej nohy. Rovnako bolesť chrbta, šije a stuhnutosť svalov je oveľa nižšia. Verím, že rehabilitačný pobyt v Adeli je pre mňa prospešný, rád by som si ho ešte zopakoval, ale je pre mňa, dôchodcu, je finančne veľmi náročný.
Najväčšou motiváciou na zmenu môjho súčasného stavu je moja rodina. Najmä vnúčatká Jakubko (4 r.) a Anička (3 r.). Veľmi mi chýba, že sa s nimi nemôžem hrať tak ako pred úrazom. Naháňať sa, bicyklovať. Celá rodina verí, že sa opäť postavím na nohy. Jakubko večer v posteli prosí: „Ježiško, daj, aby starký mohol chodiť a hrať so mnou futbal.“ Bol som totiž futbalista, športovo a fyzicky zdatný človek. Mojou túžbou je opäť začať chodiť a prežiť dôchodok s vnúčatkami a celou rodinou.
Všetkým, ktorí prispejete na moje uzdravenie, zo srdca ďakujem.
