Bol piatok, 13. novembra 2024. Tri dni predtým mala štyridsiatku, bola zdravá, krásna, plná života. V sobotu plánovali spoločnú oslavu jej narodenín a sedemdesiatku svokra. Osud to ale naordinoval inak.
Bola to sekunda, ktorá sa, bohužiaľ, zhodou nešťastných okolností natiahla na nekonečne dlhý čas. Broňa bola doma sama, jej manžel Peter bol totiž na týždňovej služobnej ceste. Keď jej ako vždy večer volal a ona nedvíhala, povedal si, možno drieme, spojíme sa ráno. Ibaže ráno bol už mobil vybitý. Petra sa zmocnili zlé predtuchy, Broňa predsa každé ráno chodila do práce, pracovala v materskej škole, zbožňovala to tam. Cítila sa tam ako ryba vo vode, hoci vlastné deti nemali. Telefonát do škôlky Petra zrazil na kolená, vraj Bronka nie je v práci a nebola ani včera…
Nechcel a nemohol čakať, bol ďaleko od domova. Zalarmoval teda pomoc na diaľku. A čierne správy sa začali sypať ako z rukáva… Broňa ležala na chodbe bez pohnutia, najhoršie na tom je, že asi tak už ležala od včerajšieho rána. Začal sa boj o život. Pravdepodobne prasknutá aneuryzma, pri ktorej ide doslova o minúty. Okamžitá operácia, po ktorej, paradoxne, Broňu hneď prevážali do druhej nemocnice. Na druhý deň došlo k opätovnému krvácaniu, lekári sa rozhodli aj pre dočasné odobratie lebečnej kosti. Pobyt na ÁRO bol kritický, ale Broňa zabojovala a hoci mala zavedenú tracheostómiu, komunikovala. Mesačný pobyt na neurológii však jej stav zdramatizoval. Vychudla na kosť, k tomu obrovský dekubit a prestala rozprávať, došlo k expresívnej afázii, kedy pacient rozumie, no obtiažne tvorí slová a reč. Keď niečo chcela povedať, všetko išlo cez plač. Tak je to viac menej dodnes, hoci zlepšenie v komunikácii určite je. A nehovorí v slovách, ale pekne vo vete. Keď na rehabilitačnom pobyte povedala manželovi vetu : „Mám chuť na krémovú polievku“, šťastnejšieho chlapa na svete nebolo.
Jedinou cestou k lepšiemu životu sú pre Broňu na najbližšie mesiace odborné rehabilitácie. Tie sú alfou a omegou jej zdravotného stavu. Nič nie je dôležitejšie. Broňa už absolvovala pobyt v ADELI centre. K svojej päťdesiat kilovej váhe má síce ešte ďaleko, ale každé pribraté deko sa počíta. V zdravom živote bola ako motorová myš – pracovitá, energická, pedantná, snažila sa nič neodfláknuť a robiť tip-top. Teraz to musí pretaviť do vôle cvičiť. Musí. Aj keď jej chudučké telo je unavené, aj keď nemá náladu, aj keď v plači povie, že nie. Mentálne je v poriadku, rozumie úplne všetkému a obrovským povzbudením pre všetkých sú slová fyzioterapeutov, ktorí tvrdia, že jej telo je plne funkčné. Znamená to, že šanca vrátiť Bronku plnohodnotne do života existuje a nie je nereálna. S rehabilitáciami nesmie prestať. Je úžasné, že už dokáže obsedieť na vozíku, dokonca sa vedela v stoji udržať na bradlách, s nožnicami vie strihať papier, začína aj s písaním. Zázraky sa dejú, Bronka je toho jasným príkladom. Do ADELI sa potrebuje vrátiť, chce raz odísť po vlastných. Má len štyridsať a život stále pred sebou.