Popis
Janka sa vracia k začiatku otcových problémov: „Ocko pracuje ako ošetrovateľ v Zariadení sociálnych služieb Klasov, na najťažšom oddelení s autistami a ľuďmi s ťažšími postihmi. Svoju prácu miluje a našiel sa v nej. Vždy sa do práce tešil a ku všetkým svojím zverencom sa vždy správal s veľkou láskou a porozumením. Zato ako túto prácu zvládal, si zaslúži obrovský obdiv. Covid sa prirodzene dostal aj do tohto zariadenia. Mali tam na oddelení dve úmrtia počas prvých dní tohto roku a následne na to, 4. januára 2021 nastupoval Jaro do práce s tým, že celý personál, všetci sú pozitívni a preto musel nahradiť kolegov, ktorí boli chorí doma. Bohužiaľ sa počas pár dní nakazil covidom. Aby chránil rodinu, izoloval sa v karanténe na samotku u známeho. Po dvoch dňoch začal mať teploty.“
Dedko „Troška“
Dedko totiž vždy akékoľvek svoje potiaže banalizoval a stále tvrdil, že ak je chorý, tak len tak troška. Dokonca ho vnúčence tak začali volať: dedko „Troška“. Tentoraz bola choroba oveľa rozvinutejšia, ako by si ktokoľvek predstavoval. Jaroslava museli 10. januára 2021 hospitalizovať a behom 24 hodín mu išlo o prežitie. „Najhoršia správa v našom živote,“ – vracia sa dcéra v spomienkach 7 týždňov do minulosti. „ Milujúci otec, manžel, dedko a najlepší človek na svete zo sekundy na sekundu bojuje o život. Navyše, nasledujúci deň nám oznámili, že otca prevážajú do Bratislavy, keďže v Nitre potrebujú uvoľniť lôžka a on je jediný schopný prevozu.“
Aj keď život visí na vlásku
Čiže aj keď jeho život visel na vlásku, Jaro uvoľnil miesto nádeje niekomu, kto by inak neprežil. Pacientov stav sa však nezlepšoval a týždne utekali. Strach sa stupňoval, Jarova žena upadla do depresie.
Je schopný rehabilitovať, avšak v nemocnici s ním nemá kto…
Lieky, terapia aj mladý vek zabrali a Jarov stav sa pomaly po 6 – tich týždňoch zlepšil natoľko, že ho odpojili od pľúcnej ventilácii. Rodinu však čakalo prekvapenie: otec zostal nepohyblivý, úplne ležiaci a závislý od druhých. Napĺňa nás bezmocnosť. Má tracheotómiu, nie je schopný ani rozprávať a telo ho vôbec neposlúcha. „Tu nastáva kameň úrazu.“- hovorí dcéra. „Je schopný rehabilitovať a zotavovať sa, avšak v nemocnici nemajú takéto kapacity. Našli sme kliniku, ADELI Medical Center v Piešťanoch, kde sa venujú takýmto ťažkým stavom, ale rehabilitačný aj post-covidový pobyt je veľmi nákladný. A keďže sme prerábali kvôli otcovi kúpeľňu, aby sme sa o neho mohli postarať, tak už nemáme prostriedky na liečbu v tomto zariadení. Veríme, že by sa v ADELI postavil opäť na nohy.
Po dvoch mesiacoch nám bolo umožnené, aby mama navštívila otca na JIS-ke, keďže má depresiu a je v zlom psychickom stave. Mamina išla k nemu a bol neskutočne šťastný, že ju vidí!
Príbeh lásky
„Taký príbeh lásky,“ – vyznáva sa dcéra, „ako majú moji rodičia sa už len málo vidí: Sú spolu 37 rokov a stále sa veľmi ľúbia. Otec už trochu dokázal hýbať rukami a ukázal mamine kríž, že tu nechce takto byť. Zrejme si myslel, že nehybný bude navždy. No mamina ho presviedča, že musí bojovať kvôli nám a že urobíme všetko preto aby sme ho dali dokopy a vrátili ho späť do života. Ako ho mamina hladkala po tvári, pobozkal jej ruku cez rukavice. No proste neskutočne sme plakali, keď nám to hovorila pred nemocnicou. Zrazu človek, ktorý sa stará o chorých ľudí sa stal sám obeťou choroby a leží a závislý na druhých. Je to strašný pocit nevedieť mu pomôcť. On tu chce byť a chce sa vrátiť do života, ale nemáme čas. Potrebujeme rýchlo jednať a dostať ho do zariadenia, kde budú schopní sa mu venovať a rehabilitovať ho, cvičiť, naučiť ho znovu piť, jesť, chodiť, všetko…
P.S.: Už po 14 dňoch na JIS-ke robí Jarko obrovské pokroky, už rozpráva, snaží sa hýbať rukami, nohami. Už udrží v rukách telefón a neskutočne napreduje. V strede marca by ho previesť do Nitry, odkiaľ potrebujeme priamo zariadiť riadnu rekonvalescenciu a rehabiilitáciu.
Prosíme o pomoc pre úžasného človeka s veľkým srdcom, ktorého keď spoznáte pochopíte a keď nám pomôžete a dáme ho dokopy! Ešte vám napečie koláče alebo navarí lekvár či rizoto. Je úžasný kuchár. Prosíme vás pomôžte nášmu ockovi, manželovi, dedovi. Veľmi ho ľúbime.“
