Bolo to pred desiatimi rokmi. Mala 28 a život ju náramne bavil. Sekunda jej však zmenila život a dnes sa Jarka teší, že dostala druhú šancu. Cievnu mozgovú príhodu dostala, paradoxne, na jej najmilšom spoločníkovi. Na bicykli. V lese. Už končila svoju bikovú túru, keď z ničoho nič spadla. „Príčinou ale nebolo zakolísanie na bicykli, normálne som dostala porážku, pád bol jej dôsledkom“ hovorí Jarka, ktorá si nasledujúce týždne veľmi nepamätá. Na JIS-ke bojovala o život, v najkrajšom veku sa pre ňu zastavil čas. Ležala bež pohybu, bez slov a v hlave sa musela nastavovať, že to nechce vzdať. Následkom pádu utrpela aj nespočetné množstvo tvárových zlomenín, k tomu vyrotovaný krčný stavec… „Šialené, ako sa v sekunde obráti naruby celý tvoj svet. Nemala som žiadnu svalovú tenziu, najskôr som len písala, respektíve čmárala na papier pár slovíčok, ktoré som chcela zo seba dostať. Jednoducho, nezačínala som od nuly, ale z poriadne hlbokého suterénu.“ Všetko odznova.  Našla však v sebe silu a odhodlanie začínať odznova. „Reč, pohyb…, ťažké to bolo. Navyše, keď si uvedomíš, že stopercentné to už nikdy nebude.“

Poctivou rehabilitáciou a vlastným psychickým nastavením sa ale dostala do bravúrnej kondície. Dnes, 10 rokov od mozgovej príhody, Jarka žiari. Má plno plánov a ako veľká športovkyňa sa riadi heslom „pohyb je život.“ Ľavú ruku sa ale rozpohybovať nepodarilo. To je najvýraznejšia „pamiatka“ na mozgovú príhodu. „Jasne, že ma to štve a vyrušuje. Pre nefunkčnú ruku nedokážem samostatne urobiť veľa vecí. Nedám si vlasy do copu, nezaviažem si šnúrky, nemôžem plávať, pritom vodu milujem.“ A s klasickým bicyklom sa musela nadobro rozlúčiť.  Pri pohľade na jej vyformovanú figúru je však zrejmé, že na pohyb naozaj nezanevrela. „Chcem byť atraktívna aj sama pre seba, dávam si pozor čo zjem, cvičím každý deň. Na rotopede som každý deň.“

Na zvláštnu otázku, či jej mozgová príhoda aj niečo dala, odpovie bez váhania. „Som a viem byť odolnejšia. Napriamo hovorím pravdu do očí a mnohým sa to nemusí páčiť. Som tvrdá nátura, uvedomujem si to, ale naozaj nepotrebujem názory zaobaľovať a zjemňovať.“

Do ADELI chodí každý rok, vždy sa tu ešte viac rozhýbe, Jarka maká na dvesto percent, aby jej chôdza, ktorá je samostatná, bolo čo najstabilnejšia. „Kontrolujem si každý krok, ale prejdem bez opory, čo je fajn.“

Pred rokom a pol začala aj šoférovať. A je to pre ňu ďalší krok k väčšej samostatnosti. Z ďalekého Vranova nad Topľou odšoférovala trasu do Piešťan bezchybne a bez stresov. „Mnohí mi neverili a dala som to,“ usmeje sa nádherná a silná bytosť. Jarka. Cieľavedomá, vytrvalá, krásna.