Má osemnásť, miluje život a vie, že nič nie je jednoduché. Kristián. Sympatický chalan so špecifickým zmyslom pre humor. Chalan, ktorý strašne chce žiť a ktorý verí, že to tak aj bude…
Do 6 rokov bol Kiko zdravým a bezproblémovým dieťaťom. Vlastne to bola idylka. Kiko, jeho starší brat, mama, oco. Klasika. „Všetko bolo fajn,“ povie. Potom to ale nabralo zlý smer. Nemal ešte sedem, keď dostal silnú angínu, antibiotiká zaberali pomaly. „A stalo sa niečo, čo nik nepredpokladal. Nejako sa mi to usadilo na srdci, jednoducho po tejto hnusnej angíne som sa stal kardiopacientom. Nevnímal som to nijako dramaticky, bol som len sledovaným.“
Keď mal 7 a pol prišla veľká rana. Zomrel milovaný ocko. Rodina si ani nestihla zvyknúť na ťažkú diagnózu a bol koniec. Neoperovateľný nádor na mozgu. „Oco bojoval sedem týždňov, viac mu nebolo dopriate… Zasiahlo ma to veľmi.“ Život v trojici bol smutnejší, Kiko sa čoraz viac začal venovať záujmom, do ktorých ho zaúčal otec. Rybárstvo a fotografovanie. Keď mal 3 roky, ocko mu kúpil maličký fotoaparát Canon – „mám ho dodnes, je to silná spomienka na otca.“
Po ďalších siedmych rokoch sa behom sekundy začal boj o Kristiánov život. Pamätá si to presne. V škole mali telocvik, Kiko pre oslabené srdce nemohol hrať vybíjanú, ale aspoň podával loptu. A zrazu mu prišlo zle, ešte prešiel do šatne k umývadlu a viac si nepamätá. Náhla cievna mozgová príhoda. Kiko mal 14 a zrútil sa mu svet. Prebral sa s nehybnou ľavou stranou tela. Bolo to na kardiológii, pretože došlo aj k dramatickému zhoršeniu činnosti jeho srdca. Implantovali mu reveal – slučkový rekordér, do roka prišiel kardiostimulátor a o rok HeartMate 3 – externá mechanická srdcová podpora pre pacientov s pokročilým zlyhaním srdca. Laicky vysvetlené: „V tomto čiernom batohu mám mašinku, bez ktorej sa nesmiem pohnúť. Je to vlastne moje srdce. Jedine v noci som bez ruksaku, pretože som „zázračnú krabičku“ mám napojenú v elektrine. Asi tak…“
Nemal som na výber. Boli len dve možnosti – dobrovoľne ísť do neba alebo žiť s batohom. Zároveň sa dostal na zoznam čakateľov na transplantáciu srdca. A vlani k jeho menu pripísali slovíčko – akútny stav…
Na otázku „ako sa má“ odpovie prozaicky: „Ako akútny čakateľ na srdce… Každý deň sa s tým zobúdzam, aj vstávam.“
Do Adeli prišiel, aby posilnil celé telo, ale najmä ešte stále dosť paralyzovanú ľavú ruku a nohu po mozgovej príhode. „Makačka, ale je to tu skvelé. S mojím srdcovým batohom cvičím aj vo fitku – Richard mi nič nedaruje a to je fajn,“ usmieva sa Kiko. Mladý muž, ktorému chutí život. Ktorý to ma neskutočne ťažké a napriek tomu je s ním veľká sranda. Úžasný bojovník, s pokorou čakajúci na životný telefonát. Že majú preňho srdce. Jeden planý poplach už zažil – v októbri 2025, do špitála prišiel, ale na druhý deň aj odišiel. Srdce na transplantáciu nebolo v poriadku. „Bol som sklamaný, preto som teraz už opatrnejší. Snažím sa myslieť pozitívne, ale priznávam, že strach z budúcnosti mám. Nie je to sranda, verte mi.“
Mama Anka musela ostať s Kikom na opatrovateľskom, príjem rodiny je malý a Kristián potrebuje rehabilitovať, aby bol v čo najlepšej kondícii pred transplantáciou. Spolu s hrdinom Kristiánom veríme, že sa nájde dosť darcov, ktorí mu dopomôžu k ďalšiemu rehabilitačnému pobytu v Adeli. „Vozík už nepotrebujem, to je veľká výhra a ja viem, že bude ešte lepšie. Musí, držte mi palce!“
