Všetko bolo také báječné. Normálny život, bežné radosti, starosti. Mama, oco a 3 deti. „Áno, po čare toho štandarného života veľmi túžime. Keby sa tak dal vrátiť čas,“ hovorí mama Lucia.
Bola sobota, 16. marec 2024. Klasika. Rodičia s najmladšou, vtedy 9 ročnou Lilien išli do mesta na nákupy. Synovia, najstarší Marek s prostredným Erikom ostali doma. Jeden telefonát všetko zmenil. „Mladší syn volal, že s Marekom sa niečo deje. Zvracia. Na chvíľu prestal vidieť, potom počuť, v ruke nič neudržal. Zrútil sa nám život a začali sme bojovať o ten Marekov. Mal krátko pred 18. narodeninami.“
Vrtuľníkom ho okamžite previezli na bratislavské Kramáre, kde lekári zistili krvácanie do mozgu spôsobené prasknutím cievy pri vrodenej cievnej malformácii. O tejto poruche ciev v mozgu človek často celý život ani nevie. Mnohí ľudia s ňou žijú bez akýchkoľvek príznakov. Aj u Mareka sa všetko stalo náhle a bez varovania. Lekári sa vyjadrili, že Marek neprišiel päť minút pred dvanástou, ale už po dvanástej. Po náročnej operácii bol niekoľko dní v kritickom stave a nikto nevedel, či sa vôbec preberie. Napokon otvoril oči a začal pomaly reagovať. Krvácanie do mozgu však zanechalo vážne následky – Marek zostal ochrnutý na jednu stranu tela a bol úplne ležiaci, nedokázal rozprávať – bol uväznený vo vlastnom tele. Na jednotke intenzívnej starostlivosti sa pridružili ďalšie vážne komplikácie – dostal zápal pľúc, vysoké teploty aj črevnú infekciu. „Nakopilo sa naňho úplne všetko, všetci sme boli bezradní, báli sme sa najhoršieho,“ spomína mama Lucia. Mladý chalan však bravúrne zabojoval. Priamo z nemocnice odišiel na rehabilitačný pobyt v Kováčovej. Stopercentne ležiaci, stopercentne odkázaný na starostlivosť druhých. Marek to mentálne neprijímal ľahko. V Kováčovej však prišli na to, že pamäťové centrum ostalo zachované. „Bola to pre nás najväčšia vzpruha, že bojovať musíme a budeme. Pomaličky sa mu začali otvárať ústa a dnes sa s ním už dá dohovoriť. Jeho reč je krátka, úsečná,ale reálna a zrozumiteľná. Okrem fyzioterapie je pre nás základom aj logopédia.“
Marekovi výrazne pomohli aj pobyty v hyperbarickej komore, kam ambulantne dochádzal do Adeli. Dnes Marek stále bojuje s následkami diagnózy. Na svet sa ale pozerá optimisticky, hoci tie tmavé chvíle a pocity stále sú. Nemá to ľahké, ale základom je, že chce. „Veľmi chcem chodiť, to je najviac,“ opatrne povie sympatický kučeravý chalan, ktorý je počas svojho prvého rehabilitačného pobytu v Adeli úplne nabudený. Vo vozíku dokáže obsedieť a čo je naviac, s oporou už vydrží aj 10-15 minúť stáť. Svet z výšky sa mu náramne páči. Preto sa potrebuje a chce do Adeli vrátiť. Celý život má pred sebou, má v pláne si dokončiť školu, študoval mechatroniku, vrátiť sa medzi kamarátov, žiť čo najviac samostatný život. Je veľký bojovník, každý malý pokrok ho posúva ďalej a motivuje pokračovať.
Preto sa obracia na dobrých ľudí s prosbou o pomoc, aby mohol pokračovať v rehabilitáciách a terapiách, ktoré mu dávajú šancu raz sa opäť postaviť na vlastné nohy.