O rok nato, 4. júna sa však všetko zmenilo. Doma nám odpadol a tak sme s ním bežali do nemocnice v Trstenej. Druhý deň ho previezli do Martina, kde ho museli z JISK-y previezť v noci na ARO, lebo mu zlyhávali pľúca. Tam ho aj uspali a letecky previezli do Bratislavy, kde bol v umelom spánku šesť dlhých týždňov. Zrútil sa nám celý svet. Behom troch dní sa z nášho slniečka úplne vytratil život a iba spinkal. Veľmi sme sa o neho báli. Jeho stav sa zhoršil. Pľúca, obličky, pečeň, žalúdok aj črevá prestávali fungovať. Pohľad na bezmocného spiaceho Samka napojeného na rôzne prístroje nám trhal srdcia. Ale nádej umiera posledná a tak sme stále dúfali, že sa aspoň niečo zlepší.

Jedného dňa to prišlo, jeho pľúca sa zlepšili a mohli ho extubovať. Aj sa im to podarilo. Neváhala som ani chvíľu a tak som si všetko nachystala, aby som mohla k nemu hneď ráno cestovať. Neverila som vlastným ušiam, keď mi ešte v ten večer povedali, že to nezvládol a museli ho po pár hodinách znova zaintubovať a pripojiť na agresívnejšie dýchanie. To bola veľká rana pre nás. V tej chvíli som už strácala aj poslednú nádej. Nemala som ani silu plakať.

Našťastie sa im ho podarilo stabilizovať a o mesiac úspešne extubovať. V tomto čase som bola na prelome štvrtého – piateho mesiaca tehotenstva so Sárkou. Aj napriek tomu, že lekári mi vraveli, že pobyt v nemocnici v mojom stave je riziko, tak som musela ísť k Samkovi. Chcela som byť s ním tie prvé hodiny a dni po prebudení. Moje vlastné dieťa ma nevnímalo, ale bola som šťastná, lebo som ho mohla držať za ručičku.

Keď mu určili diagnóza aHUS, pani profesorka nám vysvetlila, o akú chorobu ide a čo môžeme očakávať. Začala vybavovať liečbu Solirisom. Už po 2 týždňoch liečby ho mohli presunúť na IMJ, kde som s ním mohla byť celý čas. Potom ma pri ňom vymenila moja mamina, nakoľko s ním bolo treba viac manipulovať, cvičiť a mne sa nedalo, keďže som bola v tom čase tehotná.

Prišiel deň s veľkým „D“ a 24. augusta, sme si ho mohli zobrať domov. Už na tretí deň po vysadení utlmujúcich látok nás Samko začal vnímať. Na pár minút nás zaostril a sledoval. Bol ako novorodenec. Všetko sa musel učiť od začiatku. Postupom času sa naučil aj sedieť a štvornožkovať. Teraz sa veľmi snaží chodiť, ale ešte sa mu nedarí. Absolvujeme s ním masáže, rehabilitácie a navštevujeme fyzioterapeutov. Teraz nám finančne pomáhajú rodičia, ale tiež finančných prostriedkov nemajú navyše. Sme im veľmi vďační, že sa s nami podelia aj o to málo čo majú. Želáme si, aby sa Samko postavil na nohy a mohol viesť plnohodnotný život.

Za každú ďalšiu pomoc budeme veľmi vďační. Ďakujeme!
mama Simona a Samko