Osudnými sa mu stali deviatky. Bola sobota, 9.9. 2023, pracant Samo si povedal, čo bude len tak oddychovať, zobral ponuku a išiel demontovať lešenie na cudziu stavbu. „Proste, dávali sme dole lešenie, ktoré sme my nestavali. Tam je vždy o niečo väčšie riziko, ale veď nerobil som to prvýkrát. Vždy som mal rešpekt a bol som obozretný. Bohužiaľ  – stalo sa…“ Približne zo 6  a pol metrovej výšky spadol na zem tak nešťastne, že polkou tela zachytil aj obrubník. Nepamätá si z toho nič. Na sekundu sa prebral v nemocnici pred narkózou a potom až deň po nej.  Mal prasknutú lebku, krvácanie do mozgu, operovali mu chrbticu.  Precitnutie bolo ťažké. Driekový stavec L1 a chrbtové stavce Th10 a Th11 – „ tie sú, ľudovo to poviem v keli a ja som odkázaný na invalidný vozík, nie som s tým zmierený a ani sa nechystám si na to zvyknúť. Verím, dúfam, bojujem, musím sa postaviť na nohy. Ukázať všetkým, ktorí mi prispeli na letecký transport zo Švédska na Slovensko, ale aj na liečbu a rehabilitácie, že ja to dám. Je to až mrazivé, keď zistíte, koľko dobrých duší chodí po svete a chce vám pomôcť. Obrovská vďaka všetkým. Aby som to odľahčil, keď po mňa prišlo lietadlo, cítil som sa ako Geissen, až na to, že som mohol len ležať a šampanské som si nemohol dať,“ zavtipkuje Samo.

Jeho život sa spomalil, úraz ho učí mravenčej trpezlivosti, pretože „všetko mi trvá večnosť. Nikto mi nepovedal, že chodiť budem, ale ani že chodiť nebudem.  Miecha je stlačená, nie je zlomená, takže sa nalaďujem pozitívne, Áno, prídu a sú stále aj pochmúrne stavy. Hlava mi to stále nechce zobrať. Že toto som ja,“ povie mladý muž a ťuká si o nohy. „ Necítim si ich, respektíve niečo jemné som už v nich spozoroval, ale nič viac. To ma ubíja.“ Na druhej strane už počas intenzívnej rehabilitácie v Adeli vidí posuny – koordinácia hlavy a tela je stabilnejšia, „totižto aj obyčajné vstávanie z postele je hotová veda a ja to už zvládam istejšie, to je strašne fajn.“

Vie, že je pred ním dlhá cesta, vie aj to, že v Adeli Medical Center nie je prvý a posledný krát. „Je to tu riadna zaberačka, normálne už potom sám ani nevládzem cvičiť.  Tak to ale v kvalitnom rehabilitačnom zariadení má byť, čiže – nesťažujem sa,“ usmeje sa Samuel, ktorý má pred sebou aj novú pracovnú métu. „Idem sa pustiť do fitness centra pre hendikepovaných u nás, v Žiline. Nič podobné tam nie je. Teším sa na tento svoj projekt.“

Každý deň potrebuje byť sám so sebou, upratať si myšlienky, nastaviť sa, aby depresie prichádzali čoraz menej a menej. „Jasné, že chodia,“ uškrnie sa a dodá: „Aj kvôli nim som si kúpil veľké slúchadlá, pustím si v nich dobrú hudbu a odfrčím na vozíku tak na dve hodiny von. To musí byť každý deň. Aj tu v Adeli.