Popis
Normálne však nastúpil do školy, dnes už na prvý pohľad stopy po konskej nohe nevidieť. Do Viedne chodí na kontroly, naposledy bol v máji tohto roka a všetko dopadlo na výbornú. Tomáš hrával futbal, ktorý ho veľmi baví, bicykloval, nijaké pohybové obmedzenia nemal. Bavíme sa však v minulom čase. Lebo prišiel piatok 13. septembra 2024. Naozaj čierny deň. Tomáš išiel s kamarátom zo školy domov, rovnakou trasou ako každý deň. Vždy volával mame, že už je doma. „Vtedy ale nič. Bola som v práci a prepadla ma panika. O pár minút mi volal švagor, že Tomiho prešlo auto,“ opisuje mama Lenka. Keď dorazila na miesto, jej syn už bol v sanitke. V martinskej nemocnici ho uviedli do umelého spánku. Lekári hovorili opatrne, trebalo rátať aj s najhorším. Chlapcov stav bol veľmi vážny, ľavá strana pľúc nefungovala, odsávali vodu a ľavá noha bola v katastrofálnom stave. „Takmer vytrhnutá z panvy. Najskôr operovali panvu a stehennú kosť, potom prasknutý močový mechúr, 13 dní na JIS-ke bolo ťažkých. „Celý čas sme dúfali v zázrak. Náš Tomi si nezaslúžil takýto osud. Veď si toľko od narodenia vytrpel. Toto bola tak absurdná nehoda, až sa to človeku nechce ani veriť. Bohužiaľ, stalo sa,“ povie Lenka. Tomáška totiž prešlo auto, ktoré krátko predtým majiteľka odparkovala. Mala nové auto, automat, s ktorým ešte nebola stotožnená. Očividne. Pozabudla totiž stlačiť gombík ručnej brzdy a auto v miernom svahu odstavila. Po chvíli sa však pohlo, rozbiehalo sa dole kopcom a zozadu vrazilo Tomášovi do chrbta. Jeho kamarát spadol nabok, Tomáška však auto zachytilo. „Niečo šialené,“ podotkne Tomiho otec, ktorý okamžite ostal doma s dcérkou škôlkárkou, aby mama Lenka mohla byť v nemocnici pri synovi.
Tomi si všetko pamätá, aj momenty „pod autom“, v nemocnici vykrikoval zo sna, utrpel veľký šok, ale „dostávame sa z toho a stojíme pred novou veľkou výzvou. Postaviť sa na vlastné nohy. Lebo prognózy sú už konečne optimistické. Len to bude stáť veľa námahy, síl, aj peňazí. Preto si dovolíme poprosiť a požiadať dobrých ľudí o pomoc.“ Do Adeli prišli prakticky hneď po 2 mesiacoch v nemocnici, pár dní si syna vychutnali doma a prišli do Piešťan. Tomáška štyria prekladali z postele na lehátko. Bol stopercentný ležiak. Ku koncu prvého po bytu v Adeli sa však už sám postavil z postele a chvíľu sa bez opory udržal v stoji. „Je to super, lebo ja viem, že chodiť chcem, musím a budem. Musím sa sem vrátiť,“ povie chalan, ktorý sa o šoférke z auta nechce baviť, ani sa s ňou stretnúť. Úplne hlúpo a zbytočne mu dokaličila život. Aj keď ju to mrzí a nevyhýba sa zodpovednosti, Tomáš sa koncentruje na iné. Pretože chce znova obuť kopačky a hrať futbal.
