Volám sa Tomáško Londák a narodil som sa ako dosť malé bábätko. Svoje prvé týždne som prežil v inkubátore, lebo som sa narodil predčasne. Mamička mi vždy rozpráva, že v perinke bolo vidieť iba čiapočku a rukavičky. Keďže mi chutilo dobre papať a spinkať, začal som pekne rásť. Chodiť som začal neskôr, ale nevzdával som sa. Teraz už behám ostošest. Najbolestivejšie bolo to, keď moji rodičia čakali kedy poviem mama – tata a ja stále nič. Nastali rôzne vyšetrenia, pobyty v nemocnici. Tak to trvalo štyri roky. Môj rečový vývin je veľmi oneskorený a preto plienkujem. Rodičia ma dávajú na nočník a ja sa pomaly zlepšujem. Lekári mi povedali nevzdávať sa, čakať, ale ja už som veľký a chcem ísť s mojimi rovesníkmi do školy. Moje prvé slová a vety som dokázal povedať medzi štvrtým a piatym rokom, ale nie je mi ešte všetko rozumieť. Moja hrubá a jemná motorika zaostáva za mojimi rovesníkmi.