Bolo to vysnívané dieťa. Melinda rodila už po štyridsiatke, k tehotenstvu pristupovala zodpovedne, amniocentéza dopadla na výbornú, všetci sa na bábätko tešili. Aj veľkí súrodenci.
Zoltán sa narodil krátko po prepuknutí korony. V máji 2020 prišiel na svet riadne v termíne a domov si ho odnášali zdravého. Šťastie však trvalo krátko. Už v troch-štyroch mesiacoch prišli prvé pochybnosti, chlapček sa horšie hýbal, predovšetkým v okolí ramien. „Začal nám kolotoč vyšetrení, strachu a obáv. Nechceli sme si pripustiť, že by to bolo niečo vážne a najmä, trvalé,“ hovorí mama Melinda.
Bohužiaľ, potvrdil sa hypotonický syndróm. Doma cvičili Vojtovku, pre karanténne obmedzenia nemohli absolvovať intenzívne rehabilitačné pobyty. „Všetko pozatvárali, bolo to pre náš náročné aj na psychiku. Neželali sme si nič iné, len aby sme mohli so Zolim niekam ísť. Kde nám pomôžu, ukážu nové grify, cviky.
„Keď mal 14 mesiacov, bolo leto, ale my sme mali Vianoce. Náš syn sa totiž 1x sám posadil. Bol to pre nás zázrak. Ako poldruharočný sa, po uvoľnení covidových opatrení, dostal do Adeli. Nikdy na to nezabudnem. Po dvojtýždennom pobyte sme prišli domov a náš Zoli sa postavil. Udržal sa na svojich nožičkách, samozrejme s oporou. Bol to veľký posun.“
Dnes má Zoli 5 a pol roka a pár krokov už urobí sám. Musí sa mu ale chcieť. Zatiaľ nerozpráva, v troch rokoch pribudla epilepsia, plus je už jasné, že istú formu mentálneho postihnutia Zoli má. „Práve riešime genetiku – problém so 17. a 20. chromozómom – ktoré vplývajú aj na nervovú sústavu.“
Narodením Zoliho sa rodine otočil život. Melinda vie, že do práce sa už nevráti. Robila asistentku prednostu na úrade, robota ju bavila. Ale syn je na prvom mieste, ešte je na predĺženej materskej, po nej plynule prejde na opatrovateľský.
Chlapček pôsobí zdiaľky zdravo, má rád ľudí a rád sa smeje. Doma najradšej pozerá rozprávku o chrobáčikoch, ktorú už pozná aj naspamäť. Pri hračkách dlho nevydrží, ale bavia ho stavebnice a lopty. V porovnaní so svojimi rovesníkmi vo vývoji zaostáva. Doma podľa plaču, kriku a zvukov vedia, čo by chcel, čo ho asi bolí, čo mu prekáža. Do Adeli chodia a potrebujú chodiť najmä pre zlepšenie motoriky, sústredenia a reči. „Na logopédiu sa intenzívnejšie zameriavame, verím, že sa raz slova mama od syna dočkám.“
Vedia, že Zoli úplne zdravý nebude, rodičia snívajú reálne. „Aby sa aspoň troška rozhovoril a aby vozík, ktorý mu po kočíku zabezpečíme, fungoval len ako zálohové riešenie. Každý pobyt v Adeli nám posunie vpred, naozaj cítiť, že ide o intenzívne cvičenia, ktoré nikdy to domáce nenahradí. Finančne to však bez pomoci dobých ľudí nezvládneme. Vďaka Adeli sa Zoli odhodlal na svoje prvé kroky, dúfame, že príde aj na prvé slová. Vopred zo srdca ďakujeme každému darcovi pre nášho Zoliho.“
