Pri pôrode spadla z lekárskych rúk na podlahu…
Volám sa Sofia, mám 6 rokov a pochádzam z Kyjeva, hlavného mesta Ukrajiny.
Narodila som sa počas mieru, v roku 2016. Bohužiaľ, náhody a nehody sa stavajú a ta najnepravdepodobnejšia sa stala práve mne… Novorodenci zažívajú prvé chvíľky nádychom, otvorením oči, prvými pohybmi malinkých ručičiek v novom priestore. Ja som však hneď po narodení zažila veľký otras. Vypadla som lekárom z rúk priamo na podlahu, hlavou dole… Ešte 2 týždne po páde som nemohla samostatne dýchať. Môj otec bol stále pri mne a takisto aj pri mojej mamine, ktorá sa žiaľ po pôrode ocitla navyše na resuscitačnom oddelení. Bojovali sme spolu o naše životy a vybojovali sme ich!
Výsledkom môjho pádu je hematóm v hlavičke. Následkom poškodenia mozgu je aj u mňa detská mozgová obrna. Hoci som sa rozvíjala napriek všetkému veľmi dobre, ako ročná som dostala kŕčový záchvat so zastavením dychu. Maminka ma do príchodu sanitky musela oživovať. Ale zvládli sme aj to. Prežila som a zdalo sa, že v ceste za obyčajným detským životom nič nebude stáť. Začali sme rehabilitáciami tvrdo pracovať na mojej budúcnosti.
Vo februári 2022 som sa nachádzala v rehabilitačnom centre v krásnom lesnom prostredí. Avšak – centrum sa nachádzalo rovno pri Buči, meste, ktoré predtým málokto poznal a teraz ho pozná celý svet. Buča bola ostreľovaná ako prvé mesto na Ukrajine. Bučou začala vojna… Otec nás pod paľbou úplným zázrakom vyviezol domov do Kyjeva. Ani Buča ani moje rehabilitačné centrum už dnes neexistujú… Existuje nádej. Nádej na mier a na to, že dokážem urobiť pri svojej diagnóze svoje prvé samostatne kroky. Mám 6 rokov a nenechám si vziať nádej, že budem behať a smiať sa spolu s inými deťmi.
Мене звати Софія і я з Києва, столиці України.
Я народилася під час миру, у 2016 році. На жаль, трапляються випадковості, а зі мною трапилася найнеймовірніша випадковість… Новонароджені переживають свої перші миті дихаючи, відкриваючи очі, маленьки рученята роблять перші рухи у новому просторі. Однак відразу після народження я пережила великий шок. Я випала з рук лікаря прямо на підлогу, головою вниз… Після падіння 2 тижні я не могла дихати самостійно. Зі мною завжди був тато, він був також з моєю мамою, яка, на жаль, після пологів опинилася в реанімації. Ми разом боролися за життя і перемогли!
Результат мого падіння – гематома в голові. Також у мене дитячий церебральний параліч внаслідок пошкодження мозку. Хоча я, незважаючи ні на що, розвивалася дуже добре, але в рік у мене стався судомний напад із зупинкою дихання. Моїй мамі довелося реанімувати мене до приїзду швидкої допомоги. Але нам вдалося і це. Я вижила і, здавалося, вже нічого не стане на заваді звичайному дитячому життю. Ми почали багато працювати над моїм майбутнім через реабілітацію.
У лютому 2022 року я була в реабілітаційному центрі в чудовому лісовому середовищі. Проте – центр знаходився зовсім поруч з Бучею, містом, яке раніше мало хто знав, а тепер знає весь світ. Буча була першим обстріляним містом в Україні. Війна почалася з Бучі… Батько дивом під вогнем вивіз нас додому в Київ. Ні Бучі, ні мого реабілітаційного центру вже неіснує… Але існує надія.
Сподіваюсь на мир і на те, що я зможу зробити свої перші самостійні кроки зі своїм діагнозом. Мені 6 років, і я не дозволю забрати у себе надію бігати та сміятися з іншими дітьми.