Má čerstvých tridsať a hoci je odkázaná na non stop starostlivosť, pre svojich rodičov je ich zlatíčkom. A treba podotknúť, že zlatíčkom je Andrejka aj pre Adeli Medical Center. Približne od svojich 18 ich rokov chodí spolu s mamou Renátkou na intenzívne rehabilitácie. „Adeli je už naša druhá rodina.“
Andrejka vlastne dodnes nemá stanovenú definitívnu diagnózu. V lekárskych záznamoch ale svieti mikrocefália, retardácia ťažkého stupňa, epilepsia. Tehotenstvo bolo v poriadku, aj samotný pôrod. „Ale hneď v prvý deň pri dojčení 3x zmodrela.“ Do svojho prvého roku Dada, ako Andrejke hovoria, aj bľabotala to klasické tata-ta. Potom sa to useklo a dodnes prakticky nič nepovie. „Samozrejme, že začala výrazne zaostávať vo vývoji. Nereagovala na meno, nesedela, pri cvičení Vojtovky všetky deti plačú, naša Dada spala. Normálne, regulérne spinkala,“ vysvetľuje mama. Jediné, čo jej doktori prízvukovali je, že ich dcéra potrebuje najmä lásku. Veľa lásky. A tej dostáva plným priehrštím. Mama Renáta prešla z predĺženej materskej na „povolanie“ opatrovateľa. S Dadou sú absolútne prepojené a Renátka neľutuje svoje rozhodnutie. S manželom ani na sekundu neuvažovali o inom riešení. Pritom jednoduché to nie je. O to viac, že nevedia, či Dada vníma okolnosti okolo seba. Či sa teší, keď má napríklad narodeniny alebo keď ide ku staršej sestre Kristínke na návštevu. V každom prípade život sa točí okolo Andrejky, všetko sa prispôsobuje jej režimu, jej náladám, a hoci sa mama 30 rokov poriadne nevyspala, s láskavým úsmevom pokrčí plecami a dodá: „Nemá zmysel sa ľutovať a trápiť, hendikep dieťaťa zmení priority – človek je pokornejší a vďačný za maličkosti a banality, ktoré si v zdravých rodinách ani neuvedomujú.“
Aká je Andrejka? Svojská. Okrem toho, že rada ponocuje a v telke musí byť pustený Šláger alebo Senzi, fascinuje ju molitan. „Bola by skvelou drtičkou, molitan trhá na márne kúsky, baví ju to. Takže, keď je dokonané, poupratujeme a zháňame dodávku ďalšieho molitanu,“ s úsmevom hovorí mama Renátka. Odmalička trávia veľa času vonku, Dada je aj nízkeho vzrastu, meria len 130 centimetrov. „Minimálne 5x za deň sme na prechádzke v kočíku. Ideme vždy a za každého počasia. Aj keby traktory padali. Ja som tam s Dadou ako inventár, stretávam sa tam už s jej rovesníčkami, ktoré kočíkujú svoje deti. A ja stále svoju Andrejku. “ Pobyt vonku Dadu ukľudňuje, rovnako ako kúpeľ vo vani.
Za obrovský úspech rodičia považujú, keď sa 1x postavila. Predchádzalo tomu plazenie, mama sa plazila pred dcérkou, aby jej ukázala, že sa to dá. „A zabralo to. Z plazenia sa potom postavila a my sme boli šťastím bez seba. A ďalší wow efekt prišiel, keď sa naučila prekročiť vaňu, to nám náramne uľahčilo život. Lebo, aj keď je nízka, zdvíhať ju do vane by bol problém.“
Prikázať sa ale Dadke veľa toho nedá. Postaví sa len vtedy, keď ona chce. Dokonca aj urobí zopár kostrbatých krokov. Ale to musí naozaj chcieť. Napríklad, keď chce z chladničky jogurt, ktorý miluje. A vie aj vyliezť a zliezť z postele. „Opakujem, banality si vážime a robia nás spokojnejšími.“
Do Adeli chodia pravidelne už 12 rokov. Intenzívna rehabilitácia je na nezaplatenie. Dadka fyzioterapeutov väčšinou poslúcha, „výborná je pre ňu orofaciálna logopédia, trénujú tam aj prácu s jazykom. Dadka zje len mixovanú stravu, nevie totiž žuť, len prehĺtať.“ V Adeli sa cítia naozaj ako doma, poznajú tu každého a každý pozná ich. Takže aj oslava Dadkinej tridsiatky prebehla v Adeli. „Zavolali sme blízku rodinu a nechýbali ani priatelia z Adeli. Ktorí robia úžasné veci s hendikepovanými. A my, zdraví príbuzní, tu neskutočne vždy psychicky pookrejeme,“ vzdá hold Adeli statočná mama Renátka. A nezabudne podotknúť, že ďakuje za každé darované euro na rehabilitácie pre jej dcéru, „dobrých ľudí je stále dosť, vieme to aj my a hlboko si to vážime.“
