Cestou zo škôlky skolabovala. V ten osudný deň, 2. mája 2016, išla štyri a polročná Anetka do škôlky rovnako ako inokedy. Poobede, keď ju ocko vyzdvihol, sa však už sťažovala, že ju bolí hlavička. Cestou domov začala strácať vedomie. Pán Remiš ju doniesol domov a okamžite volal záchranku, ktorá prišla do desiatich minút. „Záchranári nevedeli, čo jej môže byť. Hneď ju brali do nemocnice,“ popisuje mama dianie, ktoré vie len z rozprávania svojho muža. Keď dobehla z práce do nemocnice, jej dcérka ležala na ARO a okolo nej bolo veľa lekárov. Rodičov poslali domov, vraj sa im ozvú.

Dočasne bez časti lebky.

„O štyri hodiny nám zavolali, že idú Anetke operovať hlavičku, lebo má krvácanie do mozgu, praskla jej cieva,“ spomína Anetkina mama na najhoršie chvíle svojho života. Operácia dopadla dobre, no z jej veselého šikovného dievčatka sa stalo opäť „bábätko“. Anetka len ležala, nevedela rozprávať, sedieť ani chodiť. Pravú časť tela mala prakticky nehybnú a na hlavičke jej chýbala časť lebky, ktorú lekári museli dočasne odstrániť.

Pravá časť tela stále zaostáva.

„Mesiac po operácii, len čo ju prepustili z nemocnice, sme išli do Kováčovej, kde urobili malý zázrak. Dcérkino telíčko rozhýbali. Už po týždni si sadla, po druhom týždni začala hýbať pravou nožičkou. Tam mi tiež prvýkrát povedala mama,“ popisuje mama pokroky, ku ktorým došlo vďaka intenzívnej rehabilitácii. Aj doma s Anetkou naďalej cvičila. „Malá postupne začala chodiť, do roka sa pekne rozrozprávala a lebku jej opäť uzavreli. No pravá noha a hlavne ruka stále citeľne zaostávali.“

To najpotrebnejšie je rehabilitácia.

Keď mamička videla pokroky svojho dievčatka, bolo jej nad slnko jasnejšie, že jej dcérka potrebuje pre napredovanie intenzívnu profesionálnu rehabilitáciu. Že nemôže čakať, kým sa v Kováčovej opäť dostane na rad. „Spolupacientka nám poradila špecializované piešťanske centrum, kde pomohli jej dcérke. Tak som sa rozhodla skúsiť to aj ja,“ hovorí mama, ktorej však bolo jasné, že bez finančnej injekcie si pobyt v súkromnom centre nebude môcť dovoliť. Našťastie jej spolupacientka poradila aj prihlásiť sa do grantového programu Bojovníci za zdravie. Vďaka nim strávila Alena s dcérkou v ADELI Medical Centre v Piešťanoch dva týždne. „Boli sme tam v júli. Anetka denne cvičila, mala masáže a ďalšie procedúry. Zlepšila sa jej chôdza aj pohyblivosť prstov pravej rúčky, ponaťahovali jej skrátené svaly a šľachy,“ teší sa mama Anetky.

Náš boj pokračuje.

V septembri 2018 Anetka nastúpila do prvej triedy a jej mama verí, že postupne dosiahne ďalšie a ďalšie zlepšenie. „Začali sme s hipoterapiou, dostala aj mačičku a určite ešte niečo vymyslíme. Potrebuje stále trénovať jemnú motoriku aj celkové posilňovanie svalov. Verím, že napriek vrodenému syndrómu lepivých trombocytov, ktorý jej spôsobil mozgovú príhodu, sa zase stane plnohodnotným človekom a budem preto robiť všetko, aby som jej pomohla.“