Autonehoda. Na diaľnici D1 v smere do Bratislavy, na 37,5 kilometri zišlo z cesty auto a prevrátilo sa. Dávali to aj v telke v správach. Mikrospánok vodiča. Ferko bol na sedadle spolujazdca a na rozdiel od šoféra, následky katastrofálne.  Vrtuľníkom prevoz do nemocnice, okamžitá operácia. Keď sa Lenka konečne dovolala na správne miesto, manžel bol už po operácii hlavy, ale málokto veril, že sa dožije rána. „Bola som šťastná, že som ho na druhý deň našla živého. Stav  veľmi vážny, ale bol a je tu. Medzi nami. Napojený na umelú pľúcnu ventiláciu, mal zavedenú tracheostómiu, peg. Poškodená celá pravá strana, predovšetkým však mozog,“ vyratúva obetavá Lenka, ktorá na svojho macíka, ako manžela oslovuje, nedá dopustiť. Manželmi sú 31 rokov, „na každé výročie mi vždy priniesol kvety. Najnovšie ich nosil už aj na moje druhé narodenie – prekonala som totiž ťažký covid, stav bol veľmi vážny, macík sa o mňa šialene bál a neskutočne sa o mňa počas rekonvalescencie staral. Jasné, že teraz sa oňho musím postarať je. Nie musím, chcem. Nech je v akomkoľvek stave. Do žiadneho zariadenia ho neumiestnim. Bude doma a snáď sa to pomaly zlepší. Mojím snom je, aby sa aspoň sám dostal do vozíka a pozeral sa v záhrade ako strihám vinič. Robieval to vždy on a rád…“

Adeli absolvoval prvýkrát a potrebuje sa sem vrátiť znova. Už je nad slnko jasné, že z bdelej kómy sa prebral. Keď ešte v nemocnici vyplazil na povel jazyk, „chceli sme od radosti otvoriť šampanské,“ podotkne Lenka. Aktuálne Ferkov stav definujú ako premenlivé vedomie, „každý deň je iný, niekedy je macík viac v realite, inokedy menej. Do Adeli sme išli s nádejou, mozog je nevyspytateľný, to vieme, ale nehádžeme flintu do žita. Navyše, nikde nás veľmi s peg-om nechceli zobrať. Zlepšujeme sa, ale potrebujeme  do Adeli prísť znova. Boli sme nadmieru spokojní. Manžel prišiel ako ležiaci pacient, ale už sa v sede aj udrží. To je obrovský posun!  Vďaka špičkovému prístupu personálu a profi tímu odchádzal manžel z Adeli stabilnejší, živší, samozrejme, všetko v rámci jeho možností. Výborne znášal všetky terapie – tak kyslíkovú, ako aj manuálnu, termo-kryokontrastnú, plus masáže, neurofyziologické cvičenia a výborná bola aj logopédia. Ferko má len 61 rokov, máme 18 ročného syna, potrebujeme napredovať. Život sa nám do bodky zmenil, ale nebudeme plakať a smútiť. To nám nepomôže. Ešte viac si vážime každý ďalší deň a život ako taký.“