„Môj najväčší sen je, aby sa Kubko postavil na nohy a čo to, povedal“ – hovorí Ivka, maminka 4. ročného chlapčeka, ktorý prvé týždne po narodení strávil v nemocnici, pripojený na pľúcnu ventiláciu. Ivka bola učiteľka slovenského a nemeckého jazyka na strednej škole. Svoju kariéru obetovala Jakubkovi. Venuje sa iba jemu. Cvičia nielen doma, ale aj v rehabilitačných zariadeniach.
Odhodlanej mamine sa podarilo umiestniť Kubka medzi zdravé deti do škôlky. Malí škôlkári ho prijali a tešia sa, že majú koho kočíkovať. Jakub rozumie všetko, no nerozpráva. Okrem slova „mama“, ktoré prvý a poslednýkrát povedal po nedávnej operácii. Avšak všetko rozumie a má rád najmä hudbu a všetko čo hrá. Asi je v ňom kus folkloristu po otcovi, ktorý spieva vo folklórnom súbore.
Maminku Ivku, drží je vnútorné nastavenie a to je: „Musíš sa tomu prispôsobiť, nazbierať silu a pokračovať. Pokroky prichádzajú pomaly po malých krôčkoch, ale dejú sa. Narodenie dieťaťa so znevýhodnením je skúška pre celú rodinu. No tá najväčšia pre mamy. Učí ich trpezlivosti, pokore a tešiť sa aj z milimetrových pokrokov.
Silu jej dáva rodina, najmä sestra. A tiež je dôležité nájsť si svoju únikovú cestu. Tou je pre Ivanku háčkovanie. „Tam vidím ako mi to rastie pod rukou. A najmä ako sa ľudia z mojich výtvorov tešia.“
PODPORTE ODHODLANÚ MAMINU NA CESTE ZA SAMOSTATNOSŤOU JEJ KUBKA. Učiteľka slovenského jazyka to vyjadrila básňou
JA SOM KUBKO VÁŠ O PODPORU PROSÍM VÁS.
V ADELI SOM AKO DOMA, TERAPIA ĎALŠIA VOLÁ.
ZO SRDCA VÁM ĎAKUJEM, POTEŠÍM VÁS SĽUBUJEM.
