Má 34, slovo nuda nepozná, lebo na ňu nemá čas. Stačí pár minú debaty s ním a dobrá nálada je na svete. Marek Kujan. Mladý muž na vozíku, ktorý vie, že na vlastné nohy sa už nikdy nepostaví. Energia, chuť do života a sranda z neho doslova kypia.
Ako sa má? „Dobre, skvele. Furt niečo robím, akurát teraz si idem zamiesať kleber a chcem dokončiť obklad na plot. Taký betónový, dekoračný,“ dopodrobna opisuje Marek. Hovorí ľúbozvučnou záhoráčtinou, pretože: „Som stopercentný Záhorák.“ Žije s rodičmi vo Veľkých Levároch a hoci na strednú školu dopravnú dochádzal denno-denne do Bratislavy, život v meste ho ani za mak neláka. „Čo by som tam ja robil,“ navtipno položí básnicku otázku.
Marek je správny týpek, parťák do každého počasia. Vraj taký bol odmalička a nič na tom nezmenil ani čierny piatok 22. júla 2011. Vtedy sa druhýkrát narodil, za čo je vďačný a hoci následky má trvalé, nerobí z toho vedu.
Mal 21 rokov, slušne naštartovaný život, podnikal v autodoprave a popritom robil aj stavbárske práce. V osudný deň išiel asfaltovať blízko Piešťan. V aute boli dvaja. Šofér a on ako spolujazdec. Pamätá si, ako zhruba 15 minút pred nárazom naznačil skúsenému vodičovi, aby spomalil. „Bola totiž mokrá vozovka. Ale tak, kto by počúval mladé ucho…“ Vrazili do betónového mostíka, následne sa auto prevrátilo na strechu, Mareka doslova vytrhlo aj so sedačkou. Hasiči považovali za zázrak, že nebol na mieste mŕtvy… Šofér mal mierne zranenia, Marek to schytal naplno. Okrem iného mal zlomený stavec, ktorý sa zapichol do miechy „a bolo vymaľované,“ s nadsázkou ohodnotí sympaťák Marek. Ani okamžitá operácia nepomohla, invalidný vozík sa nevyhnutne stal súčasťou Marekovho života. Ako to celé vnímal? „Okrem toho, že na šoféra som cítil hnev, tak inak v pohode. Každému som hovoril, nič sa nekončí, ideme ďalej. Rodičia to brali horšie ako ja. Ale už si zvykli, žijeme stále spolu, všetko je v pohode,“ usmeje sa.
Marek má aktivít viac než ktorýkoľvek zdravý. Okolo domu je stále čo robiť – murárska robota, popíliť či narúbať drevo, rozumie sa aj do elektriny – viacerí ho nahovárali, nech si otvorí firmu na spôsob „hodinového manžela“. Okrem toho je odmalička vášnivým poľovníkom, ani vozík ho nezastavil. Nedávno boli v lese čistiť krmelce a čoskoro ich začnú zapĺňať krmivom. Ako jediného vozíčkára ho poľovníci híčkajú? „Ale čoby, a to by som ani nechcel. Nie som ten typ.“ Venuje sa aj parastreľbe, konkrétne paratrapu. Súťažne strieľa aj medzi zdravými, víťazných pohárov má už slušnú kopu. Nádejá sa, že olympijský výbor túto disciplínu konečne zaradí aj do programu paralympijských hier, nie je teda vylúčene, že Marek sa pod piatimi kruhmi raz objaví. „Veľmi v to dúfam.“
Hoci vie, že jeho stav je nezvratný, jediné, čo potrebuje a aj musí robiť, je cvičenie. Doma má svoju posilňovňu, nie je žiaden flákač, trénuje poctivo. A raz do roka sa snaží chodiť na intenzívny pobyt do ADELI Medical Center. Sám sa tam dovezie a odvezie. Je absolútne samostatný, doprovod nepotrebuje. „Je to intenzívna rehabilitácia, kde ma ponaťahajú tak, že to doma nedokážem ani keby som sa ako snažil. V ADELI sa cítim skvele, ako doma a projekt, ktorý tam najnovšie vznikol, považujem za výborný a jedinečný.“
Marek je jedným z desiatich tanečníkov inkluzívneho programu SĽUK a Nadácie Adeli – Tancuj, tancuj, neseď v kúte. Vníma to ako novú výzvu, doteraz tancoval len na zábavách, naposledy na poľovníckej. A teraz sa nahodí do ľudového kroja. Zrazu má tanec pravidlá, choreografiu a najmä – pri sebe má profesionálov. „Je to niečo nové, je to zábava, je to projekt, v ktorom ukážeme, že hendikep nie je dôvod na schovávanie sa v kúte.“ Tanečnice v krojoch si pochvaľuje, hoci na jeho vkus sú „príliš chudé. Majú málo hore aj dole,“ potmehúdsky sa usmeje. Chalan, ktorého stopercentne baví žiť.
