Volám sa Kristína a začala by som asi tým, že v októbri 2020 sa nám s mojim partnerom Martinom prihodilo niečo krásne. Počatie nového života je zázrak a už od prvého momentu sme sa veľmi tešili na nášho potomka.
Celé tehotenstvo bolo neskutočne krásne a úplne bezproblémové. Dovoľujem si povedať, že to bolo najkrajšie obdobie môjho doterajšieho života. Ako každá žena som mala z pôrodu isté obavy, ale verila som, že všetko bude dobré. Až do toho dňa, 30.06.2021, kedy sa po 17 hodinách trápenia, narodil náš syn Martinko.
Konečne si prišiel na tento svet, zrazu avšak všetko stíchlo. Namiesto detského plaču bolo počuť len tlkot sŕdc lekárov a to ako bojujú o tvoj život. Ani mi ťa neukázali a už som vedela, že je niečo zle. Asi po pol hodine nám prišla primárka povedať, že náš syn 3 minúty nedýchal a museli ho napojiť na prístroje. Až na tretí deň mi dovolili ísť sa pozrieť na teba. Na ten malý zázrak čo som nosila pod srdcom a teraz keď bol už tu, plne hmatateľný, mohla som ho pohladkať len jedným prstom po hlavičke. Na desiaty deň nás prepustili domov s tým, že všetko bude v poriadku.
Všetko v poriadku v podstate aj bolo, až kým ti ako trojmesačnému diagnostikovali epilepsiu a všetko čo si sa naučil, si postupne začal zabúdať. Odvtedy stále cvičíme. Ako šesťmesačný si bol podľa lekárov na úrovni trojmesačného, ale keď si mal 8 mesiacov a povedali mi, že to vidia na taký tretí, štvrtý mesiac vývoja, tak som si povedala „A DOSŤ!“, musíme preňho urobiť niečo viac.
A tak sme tu v ADELI centre a ja už po týždni vidím neskutočné rozdiely. Predtým si nemal záujem o hračky, nechytil si si nožičky a teraz začínaš krásne kopať a zaujímať sa čoraz viac o veci okolo seba. Síce si mal pred týždňom 9 mesiacov a stále sa sám nepretočíš na bruško, nemáš druhé vzpriamenie, nevieš sám sedieť, ale vidím ako krásne napreduješ a som neskutočne šťastná a vďačná všetkým čo s tebou dennodenne cvičia.
Nakoľko sú všetky rehabilitácie finančne náročné a z jedného platu sa to zvládnuť nedá, chceme poprosiť všetkých ľudí s dobrým srdcom: pomôžte nám rozhýbať nášho Martinka, aby mohol dobehnúť všetko, čo mu epilepsia vzala. Viem, že boj s epilepsiou je bojom na dlhé trate a ešte veľa krát budem plakať pri tom, keď ťa uvidím v kŕčoch, avšak ten tvoj krásny úsmev stojí za to všetko.
