Aj ja som bol niekedy zdravý, len som mal ťažký štart do života, keď ma museli oživovať. Potom som dostal kŕče a 2 dni som plakal a postonkával. Keď mi nič nepomáhalo a v nemocnici už nevedeli čo so mnou, tak ma dehydrovaného a s horúčkou previezli do inej nemocnice. Tam mi zistili, že mi počas pôrodu bolo veľmi ublížené. Mal som kŕče, zlomenú kľúčnu kosť, opuchnutý mozog, zakrvácané očné pozadie, poškodenú hlavičku a iné. Dali ma do umelého spánku a v nemocnici ma liečili skoro celý mesiac. Mamka bola celý ten čas so mnou v nemocnici a pravidelne mi nosila mliečko každých pár hodín. Po prepustení z nemocnice so mnou cvičila, masírovala ma a chodil som pravidelne na kontroly k lekárom.

Bol som síce dráždivé bábätko, lebo sa mi stalo už veľa zlého, ale krásne som držal hlavičku v polohe na brušku a v troch mesiacoch som sa prvý krát pretočil na bruško sám. Svalový tonus som mal zatiaľ v norme, pekne som priberal a rástol, až kým ma v štyroch mesiacoch nezaočkovali. Vtedy som začal robiť zvláštne veci, ako napríklad vyplazovať jazyk, z ničoho nič plakať a nevedel som sa upokojiť. Hlavičku som tlačil do vankúša a v záchvate zlosti som sa vypínal do luku tak silno, až som sa hojdal na hlavičke a pätách. K tomu všetkému som schudol skoro kilo, bol som bledý a od vtedy sa trápim s tým, že málinko priberám a niekedy vôbec, aj keď papám veľa ako veľký chlap. Pijem špeciálne mliečko pre alergikov na bielkovinu kravského mlieka a nutridrinky na priberanie. Na brušku sa už neviem krásne udržať a bojujem s tou stabilitou stále, no zlepšuje sa to. Nikto nevie, ako by som bol na tom, ak by ma v nevhodný čas neočkovali po tak ťažkom úraze. Asi by som mal následky z pôrodu, ale možno nie až také veľké. No vravia, že vďaka mojej múdrej hlavičke mám šancu sa raz postaviť aj ja na vlastné nožičky a zažiť všetko to, o čom teraz len snívam.

A nesnívam sám. Sníva aj moja mamička, ktorá ma ľúbi najviac na svete. Sníva o tom, že raz pricupkám na tých malých nôžkach k nej do náručia, objímem ju, oslovím ju konečne MAMA a jej budú tiecť slzy šťastia po tvári. Pošepká mi, že sme to zvládli a v tej chvíli budeme obaja vedieť, že už zvládneme všetko. Mamka vraví, že musím veľmi veľa cvičiť, aby som bol veľký chlapec, aj keď ja nemám moc rád cvičenie. Najviac mi pomáhajú intenzívne neurorehabilitačné pobyty v ADELI Medical Center v Piešťanoch. Pokroky vidno hneď po prvých cvičeniach. Aby som sa raz aj ja postavil na nožičky, tak musím takýto pobyt opakovať každé 2-3 mesiace.

Medzitým sa udržujem pravidelnými cvičeniami a terapiami, aby som sa posúval stále vpred. Rúčky sa mi začínajú teraz zlepšovať, z čoho majú všetci veľkú radosť. Len je tu problém, ktorým sú peniažky. Nič z toho mi neprepláca poisťovňa. Na jeden takýto neurorehabilitačný pobyt potrebujem niekoľko tisíc eur. Ostatné cvičenia a terapie, ktoré medzitým absolvujem, tiež nie sú lacné a k tomu všetkému, aby toho nebolo málo, mi stále treba nejaké nové pomôcky. S mamičkou sme ostali síce sami, ale mám ešte babičku a dedka, ktorí ma tiež veľmi ľúbia a pomáhajú mne aj mamke, najviac ako sa dá. Len, bohužiaľ, náklady na moju liečbu sú tak vysoké, že ich ani oni nemajú šancu zaplatiť. Mamka je so mnou 24 hodín denne, veľa sa mi venuje , hľadá stále niečo ako mi pomôcť a skúša čo sa dá, aby pre mňa urobila maximum. V mojom prípade ide aj o čas, pretože šance na zlepšenie mám, iba ak čo najviac budem cvičiť, kým som maličký. Do tejto ťažkej situácie sme sa dostali nie vlastnou vinou a preto prosím všetkých dobrých ľudí, ktorí by mi chceli prispieť na moju liečbu, aby tak urobili, nech môžem pravidelne cvičiť. Ja viem, že to s Božou a aj vašou pomocou raz dokážem.