Prvé rehabilitácie absolvovala Monika v Kováčovej a v ADELI. O rehabilitáciách v ADELI sa dozvedeli z televízie. Hneď po rehabilitácii pozorovali zlepšenie, Monika začala naberať na sile. V 18. roku života však Moniku zasiahla ďalšia rana, diagnostikovali jej symptomatickú epilepsiu.

Monika nerozpráva a nechodí. Stará sa o ňu jej láskavá mamička, ktorá sa zároveň stará aj o svojho manžela. Pomôcť sa snaží aj Monikin brat a jeho manželka. Monikin stav si však vyžaduje neustálu opateru. Veľmi silná epilepsia spôsobuje neustále záchvaty. „Každá emócia je u nej spúšťač záchvatu, hnev, radosť či smútok. Vždy sa len modlím, aby záchvat nebol príliš silný,“ pospisuje so slzami láskyplná mamička. Tá  sa o svoju dcérku stará neustále už 32 rokov.

Mamička neskôr popisuje ich každodenný program. Ráno si dajú spoločné raňajky, intenzívne pocvičia, uvaria obed a dajú kávu. Posedenie pri káve je ich najobľúbenejšia časť dňa, taký čas pre seba. Monika je večne vysmiata, nikdy sa nesťažuje a najradšej by pomohla každému okolo seba.

Rehabilitácie v ADELI majú pre Moniku obrovský prínos. Naberá na sile a rodičia oceňujú aj ten najmenší progres. Lekári odporúčajú rehabilitácie štyrikrát do roka. Obaja rodičia sú dôchodcovia, a hradiť rehabilitácie v plnej sume je pre nich nesmierne náročné. Monike sa v ADELI veľmi páči, má tu okolo seba ľudí, ktorí ju poznajú a aj ona ich. Páči sa jej v ADELI tak veľmi, až veľakrát nechce ísť domov. Mamička popisuje, že sa obe tešia keď prídu. Nachvíľu odídu z každodenného stereotypu.

Pomôžme bojovníčke Monike a jej láskavej maminke. Pomôžme zlepšiť Monikin zdravotný stav.

Aj malá pomoc je pomoc.

ĎAKUJEME.