Oliverovi sa život zmenil za jednu sekundu. Dnes robí všetko pre to, aby si ho získal späť.
Má 33 rokov, vyštudoval japonistiku v Brne, našiel si prácu a postupne si budoval samostatný život. Dlhšie hľadal bývanie, z ktorého by to mal blízko do Lužáneckého parku. Bola to jeho obľúbená časť Brna. Sen sa mu splnil a napokon naozaj zo svojho bytu videl priamo na „svoj“ park. Pravidelne tam venčil svojho jacka russela Speedyho.
V lete 2025 sa však všetko zmenilo. Bola streda, 30.júla. Počas obyčajnej prechádzky na Olivera spadol veľký konár stromu. Jediná sekunda spôsobila zranenia, ktoré mu obrátili život naruby. Nasledoval prevoz do Fakultnej nemocnice v Brne, kde sa začal boj o jeho život aj budúcnosť.
Oliver utrpel vážne poranenie miechy v oblasti hrudnej chrbtice, zlomeniny rebier, lopatiek a pomliaždenie pľúc. Absolvoval operáciu chrbtice s titánovou fixáciou stavcov Th7 a Th8, dýchal cez tracheostómiu a počas liečby bojoval aj so zápalom pľúc a viacerými komplikáciami. Takmer tri mesiace strávil v nemocnici. Potom nasledoval presun do rehabilitačného ústavu Hrabyně, kam v októbri prichádzal ako ležiaci pacient. Keď odtiaľ v marci 2026, po mesiacoch rehabilitácií, odchádzal na vozíku, neznamenalo to len pokrok pre jeho telo. Odchádzal aj s úplne iným mentálnym nastavením, než s akým tam prišiel. Popri rehabillitáciách bolo potrebné spracovať všetko, čo sa stalo, a nájsť v sebe odhodlanie nevzdať sa.
Odvtedy prešiel dlhú cestu. Dnes sa pohybuje na vozíku, no neberie ho ako definitívny výsledok. Každý pokrok, ktorý dosiahol, si musel doslova odpracovať. Za hodinami fyzioterapie nasleduje ergoterapia, cvičenie a ďalšie rehabilitácie. Veci, ktoré väčšina ľudí robí automaticky, sa on učí nanovo.
Po úraze sa musel vrátiť z Brna späť k rodičom. Z človeka, ktorý žil sám a bol úplne samostatný, sa stal človek odkázaný na pomoc svojho okolia. Jeho cieľom totiž nie je iba zlepšiť zdravotný stav. Chce sa opäť postaviť na vlastné nohy, vrátiť sa do práce a žiť čo najviac samostatný život.
Aj keď urobil obrovské pokroky, jeho každodenný život je stále plný obmedzení. Úraz miechy ovplyvňuje každý deň a prináša množstvo komplikácií, ktoré si zdravý človek často ani neuvedomí. Oliver však nepatrí k ľuďom, ktorí sa vzdávajú. Cvičí, skúša nové možnosti rehabilitácie a hľadá každú príležitosť posunúť sa ďalej. Povzbudzujú ho aj prvé jemné reflexné reakcie a náznaky pokroku, ktoré sa objavili počas liečby a terapií vrátane elektroakupunktúry.
Vie, že nikto mu nedokáže sľúbiť výsledok. Vie aj to, že cesta po poranení miechy býva dlhá a neistá. Napriek tomu verí, že intenzívna rehabilitácia má zmysel. Verí v odbornú pomoc a v to, že medicína a rehabilitačné metódy sa neustále posúvajú dopredu.
Práve preto chce absolvovať intenzívny rehabilitačný pobyt v Adeli Medical Center. Aby dostal ďalšiu šancu posunúť svoje hranice o kúsok ďalej.
Oliver dnes nebojuje za návrat do minulosti. Bojuje za budúcnosť. Za život, v ktorom bude môcť opäť rozhodovať sám o sebe, byť samostatný a robiť veci, ktoré väčšina z nás považuje za úplnú samozrejmosť.
A pre človeka, ktorý sa nevzdáva ani po tom, čo sa mu život zmenil v jedinej sekunde, je to motivácia, ktorá ho ženie dopredu každý jeden deň.
