Stanka má 48rokov, ešte v septembri 2024 darovala krv, bola zdravá, plná elánu. Dnes sa jej prihovárame na posteli a nádejame sa, že sa naplno prebudí…
Mala to byť obyčajná nedeľa. Po dobrom obede sa dohodli na malej túre, pretože Stanka zbožňovala prírodu, turistiku. V osudnú nedeľu, 10. novembra 2024 padol výber na neďalekú haluzickú roklinu s výstupom na miestnu rozhľadňu.
„Stanka bola už len kúsoček od cieľa, ja s dcérkou pár metrov pod ňou. Všetko sme teda videli v priamom prenose. Bola to sekunda. Len si priložila ruku na hruď, klesla na kolená a ľahla. Nebol to pád. Dobehli sme k nej a… odvtedy sa nám do bodky zmenil život,“ hovorí manžel Stano. Ako záchranár okamžite vedel „koľká bije“, začal s resuscitáciou a popritom usmerňoval len 9 ročnú dcéru Simonku, ktorá navigovala privolaných leteckých záchranárov. Dievčatko bravúrne všetko zvládlo. Kým sa v náročnom teréne lekárka zlaňovala, Stano sústavne dával prvú pomoc. Masáž srdca a umelé dýchanie. Stankino srdce nabehlo po 1.výboji, „v 19. minúte od kolapsu, už to bolo na hranici, pretože od 20-25 minúty sa resuscitácia zastavuje,“ hovorí Stano.
Dovtedy zdravú krásnu ženu transportovali do trenčianskej nemocnice, kde sa potvrdil opuch mozgu, ktorý vďaka liekom ustúpil. Vitálne funkcie aj dýchanie sa stabilizovali, lenže dôvod na radosť veľký nebol. Stanka ostala v bdelej kóme. So zavedenou tracheostómiou, s PEG-om na výživu. „Život sa zachránil a čo bude ďalej nevie nik. Z pohľadu zdravotníkov treba len čakať. Lenže my veríme v zázrak a vieme aj to, že zázrakom treba pomáhať. Preto sme boli veľmi radi, že Stanka prakticky rovno z nemocnice prišla na svoj prvý pobyt do ADELI.“
Je to boj s časom, čím skôr sa začne s odbornými rehabilitáciami, tým je nádej väčšia. Pre najbližších je to veľmi náročné. Stankin stav ťažko znášajú aj deti, už dospelý syn a tretiačka Simonka. S mamou trávila veľa času, boli nerozlučnou dvojicou.
Nikto si neželá nič iné, len aby sa Stanka naplno vrátila. Aby sa spolu smiali, zhovárali, varili, užívali si. Až keď všetko stratíš, uvedomíš si, aký krásny je obyčajný, bežný život. V lete 2024 rodina stihla dovolenku pri mori. „Boli sme v Grécku. Manželka aj dcérka sa báli nastúpiť do lietadla, leteli prvýkrát, ale zvládli to a bolo tam fajn,“ spomína Stano, ktorý od novembra zabezpečuje úplne všetko. Pacient v bdelej kóme je totiž pre náš systém obrovskou prekážkou. Na problémy Stano naráža na všetkých frontoch. Medicínskych, sociálnych a o opatrovateľských ani nehovoriac. Pritom je tu ešte stále malá Simonka, dievčatko, ktoré videlo, čo sa stalo, ktoré vidí, že maminka stále nie je zdravá, ktoré mamičku hladká, dáva jej pusu, prihovára sa jej, len odozvu od milovanej mamy zatiaľ nemá. „S dcérkou sa bavíme otvorene, je to veľmi náročné, každý deň je iný. Simonka vie, čo sa s mamou deje, vie, že operácia alebo liek na vyliečenie neexistuje. Je veľmi statočná.“ Spolu sa tešia z maličkých pokrokov, ktoré Stanka robí. Cítia, že všetko, čo jej hovoria, vníma. Chcela by hovoriť, ale nejde to. „Výraz jej tváre je oveľa živší ako pred pár týždňami, po milimetroch, ale predsa sa posúvame – to je pre nás jasný signál, že nesmieme poľaviť.“
Na Slovensku neexistuje zariadenie, ktoré by vedelo zabezpečiť adekvátnu starostlivosť pre pacientov v bdelej kóme. Stanka je doma, náklady na opatrovateľskú službu, na nepretržitú starostlivosť, liečenie a rehabilitácie sú extrémne vysoké. Každé jedno euro má pre Stankinu rodinu nesmiernu hodnotu.
„Je to boj s časom, vieme, že najviac sa dá zmeniť pol roka od kolapsu. ADELI nám veľmi pomohlo, manuálna terapia, kyslík, masáže – každá procedúra mala na Stanku vplyv. Vieme, že sa sem musíme vrátiť, aktuálne vybavujem komplexné vyšetrenia, aby sme mohli na ďalšom pobyte absolvovať aj hyperbarickú komoru. Tá môže urobiť veľa.“ Stanovi pomáha celá rodina, kolegovia, pomôžme aj my. Dáme tak šancu Stanke vrátiť sa späť k svojim najbližším.
