Viktor to dal na Pána! „On ide úplné bomby,“ žiari radosťou jeho mama Dáša. Jej 20 ročný syn totiž absolvoval Sparťana. „V tíme medzi zdravými a dal to po vlastných! Mal pri sebe svojho trénera, s ktorým 3x do týždňa vo fitku cvičí a keď mi po pretekoch zavesil jeho medailu na krk so slovami – Mamka, toto je hlavne tvoja zásluha – lietala som v oblakoch od šťastia.“
Viktorov štart do života bol smutný. Pôrod bol v termíne, no skomplikoval sa. Viky sa narodil bez známok života, po oživovaní sa prebral s epileptickým záchvatom…. Ale prežil. Keď mal rok, diagnostikovali mu DMO. A aby toho nebolo málo, v puberte, krátko pred 14.narodeninami sa ocitol na detskej onkológii. Akútna lymfoblastová leukémia… Začal sa opäť boj o holý život. Bol jedným z najdlhšie leukopenických pacientov, 3 mesiace na izolačke… Chemoterapiu dostával priamo do lumbálnej časti, čo malo za následok totálne odvápnenie. „Jeho chôdza bola dovtedy kostrbatá, no kráčal po vlastných. Počas onko liečby začal však sústavne padať, každú chvíľu mal niečo zlomené, lekári naordinovali vozík. A ostal v ňom dlho,“ hovorí mama Dáša.
Viktor prišiel do ADELI ako DMO a onko pacient, tešil sa veľmi na cvičenie „v modrom obleku“, jeho stav to však nedovoľoval, rehabilitoval na stole. Prognózy, že bude znova chodiť boli mizivé. „Ale nič nebolo definitívne,“ vyhŕkne zo seba Viktor. V ADELI pochopil tú najzákladnejšiu vec: „Že musím chcieť, nesmieš sa vzdávať a upadať. Akoby do mňa implantovali nejaký pohon – neodchádzal som z ADELI síce po svojich, ale tak namotivovaný a nabudený, že som sám tomu neveril.“
V ADELI BOL zatiaľ len 2x, na rovinu pomenuje problém – financie. Žije len s mamou, ktorá je s ním na opatrovateľskom a „ťažko sa dá ušetriť toľko peňazí. Keby aspoň niečo preplácala poisťovňa, náš systém je dosť na hlavu v tomto…“
Počas covidu cvičil doma s mamou, tá mu stále prízvukovala, že raz to dá. Najskôr odložili vozík v byte, musel sa pridŕžať nábytku, stien, neskôr skúšali kratšie vzdialenosti okolo paneláku. Spočiatku používal 4 bodovú barlu, potom 3 bodovú. Vozík sa pred 2 rokmi odložil nadobro. „Je v pivnici,“ smeje sa Viktor.
„V Adeli ma naučili, že musím cvičiť. Bolo to prvé zariadenie, kam som so svojím hendikepom prišiel a budem im tam vďačný do konca života. Že ma naštartovali a nakopli. Rád by som tam prišiel znova, snáď aj s pomocou dobrých ľudí, to raz vyjde,“ usmeje sa 20 ročný Viktor, ktorý si život najnovšie vychutnáva v posilňovni, kde už vyše roka 3x do týždňa cvičí pod dohľadom trénera Štefana Husára. Ten mu navrhol Spartanský víkend. Že to dá, minimálne skúsi. „A dal som. Trojbodovú palicu mal tréner pri sebe, ale ani raz som ju nepoužil, občas som sa o neho podopieral, ale 5 kilometrové preteky som dal bez palice. Bol to zážitok!“
Keď Viktor prišiel do cieľa, z plného hrdla zakričal: „Ešte som neskončil.“ Budúci rok by chcel absolvovať 15 km trať. Viktor je jednoducho víťaz, nielen menom…
