Drobec, ktorého zaujíma celý svet. Spoločenský, vnímavý, obzrie sa každou novou tvárou, ktorá prejde okolo neho. A na každú sa sladko usmeje. Gabko. Chlapček, ktorý neprišiel na svet zdravý, ale napriek tomu je to bojovník, ktorý sa nevzdáva. Aj vďaka svojim rodičom, mame Eve a ockovi Gabovi – tí pre svojho jediného syna urobia prvé aj posledné. „Len aby chodil. Pretože šanca tu je a my sa jej chytáme,“ povie oco Gabo.
Eva porodila v 38. týždni, nasledovali týždne v inkubátore a po dlhých mesiacoch prišla aj diagnóza – detská mozgová obrna, spastická diparéza. Strach a obavy, ktoré rodičia prežívajú pochopí do bodky len ten, kto niečo podobné zažil. „Jediné, čo sme od počiatku stanovenia diagnózy počúvali aj od lekárov bolo – cvičiť, rehabilitovať, neprestávať. A my v tomto režime fungujeme. Aj cez slzy sme s malým makali, s jedným jediným cieľom – ak je to čo i len trocha možné – postaviť nášho Gabka na nohy,“ hovorí mama Eva, ktorá na otázku ako často so synom cvičia, odpovie bez váhania „stále.“
Drobec, ktorého zaujíma celý svet. Spoločenský, vnímavý, obzrie sa každou novou tvárou, ktorá prejde okolo neho. A na každú sa sladko usmeje. Gabko. Chlapček, ktorý neprišiel na svet zdravý, ale napriek tomu je to bojovník, ktorý sa nevzdáva. Aj vďaka svojim rodičom, mame Eve a ockovi Gabovi – tí pre svojho jediného syna urobia prvé aj posledné. „Len aby chodil. Pretože šanca tu je a my sa jej chytáme,“ povie oco Gabo.
Eva porodila v 38. týždni, nasledovali týždne v inkubátore a po dlhých mesiacoch prišla aj diagnóza – detská mozgová obrna, spastická diparéza. Strach a obavy, ktoré rodičia prežívajú pochopí do bodky len ten, kto niečo podobné zažil. „Jediné, čo sme od počiatku stanovenia diagnózy počúvali aj od lekárov bolo – cvičiť, rehabilitovať, neprestávať. A my v tomto režime fungujeme. Aj cez slzy sme s malým makali, s jedným jediným cieľom – ak je to čo i len trocha možné – postaviť nášho Gabka na nohy,“ hovorí mama Eva, ktorá na otázku ako často so synom cvičia, odpovie bez váhania „stále.“
Mentálne je malý Gabko úplne v poriadku, rozumie úplne všetkému, čo mu povieš. Dokonca dvojjazyčne. Chytá sa na maďarčinu aj slovenčinu. Pretože žije v dvojjazyčnom prostredí. Samostatne sedí, napapá sa a najväčšiu radosť mu spôsobia autíčka a traktory. Do vozidiel je zbláznený, do aleluja si púšťa štvorkolesové mašiny a usmieva sa od ucha k uchu. Ale ako pán sa cíti aj vo vode, v piesku, na húpačke. Strašne rád hádže kamene do vody a rodičia by boli najradšej, keby ich hádzal postojačky. „Keby stál na vlastných nožičkách.“
Do ADELI Medical center prišli prvýkrát v máji 2025. „A nechápali sme,“ s láskou v očiach komentuje oco Gabo. Po intenzívnom rehabilitačnom pobyte odchádzali domov všetci traja po vlastných. „Malý sa pustil do chodenia a my sme od dojatia nenachádzali slov. Áno, je to ešte chôdza s podporou, ale môj chlapský sen, že idem s malým na prechádzku do mesta – dvaja chlapi, tato a syn – to je neskutočné! Ide to už aj bez kočíka. Držím ho a poáham mu, ale kočík je doma! Na Adeli nedám dopustiť a veríme, že je to len začiatok. Gabko má slušnú svalovú hmotu, je nebojácny, intenzívnym drilom sa určite čoskoro rozbehne aj sám. Chce to však ešte niekoľko pobytov v ADELI, pretože je to intenzívne, terapeuti sú skvelí a Gabko neskutočne spolupracuje. Baví ho to.“
V ADELI sa mu rozviazal aj jazýček, rečová bariéra sa rúca a chlapček začína smelo komunikovať. „Doma cvičíme podľa ADELI, pokroky sú veľké, potrebujeme sa sem ale ešte vrátiť, náš Gabko bude chodiť, je akoby kúsok pred cieľom a musí to dať. Ďakujeme každému, kto nám na ceste za synovým plnohodnotým životom pomôže.“
