Drobec, ktorého zaujíma celý svet. Spoločenský, vnímavý, obzrie sa každou novou tvárou, ktorá prejde okolo neho. A na každú sa sladko usmeje. Gabko. Chlapček, ktorý neprišiel na svet zdravý, ale napriek tomu je to bojovník, ktorý sa nevzdáva. Aj vďaka svojim rodičom, mame Eve a ockovi Gabovi – tí pre svojho jediného syna urobia prvé aj posledné. „Len aby chodil. Pretože šanca tu je a my sa jej chytáme,“ povie oco Gabo.
Eva porodila v 38. týždni, nasledovali týždne v inkubátore a po dlhých mesiacoch prišla aj diagnóza – detská mozgová obrna, spastická diparéza. Strach a obavy, ktoré rodičia prežívajú pochopí do bodky len ten, kto niečo podobné zažil. „Jediné, čo sme od počiatku stanovenia diagnózy počúvali aj od lekárov bolo – cvičiť, rehabilitovať, neprestávať. A my v tomto režime fungujeme. Aj cez slzy sme s malým makali, s jedným jediným cieľom – ak je to čo i len trocha možné – postaviť nášho Gabka na nohy,“ hovorí mama Eva, ktorá na otázku ako často so synom cvičia, odpovie bez váhania „stále.“
Mentálne je malý Gabko úplne v poriadku, rozumie úplne všetkému, čo mu povieš. Dokonca dvojjazyčne. Chytá sa na maďarčinu aj slovenčinu. Pretože žije v dvojjazyčnom prostredí. Samostatne sedí, napapá sa a najväčšiu radosť mu spôsobia autíčka a traktory. Do vozidiel je zbláznený, do aleluja si púšťa štvorkolesové mašiny a usmieva sa od ucha k uchu. Ale ako pán sa cíti aj vo vode, v piesku, na húpačke. Strašne rád hádže kamene do vody a rodičia by boli najradšej, keby ich hádzal postojačky. „Keby stál na vlastných nožičkách.“
Do ADELI Medical center prišli prvýkrát v máji 2025. „A nechápali sme,“ s láskou v očiach komentuje oco Gabo. Po intenzívnom rehabilitačnom pobyte odchádzali domov všetci traja po vlastných. „Malý sa pustil do chodenia a my sme od dojatia nenachádzali slov. Áno, je to ešte chôdza s podporou, ale môj chlapský sen, že idem s malým na prechádzku do mesta – dvaja chlapi, tato a syn – to je neskutočné! Ide to už aj bez kočíka. Držím ho a poáham mu, ale kočík je doma! Na Adeli nedám dopustiť a veríme, že je to len začiatok. Gabko má slušnú svalovú hmotu, je nebojácny, intenzívnym drilom sa určite čoskoro rozbehne aj sám. Chce to však ešte niekoľko pobytov v ADELI, pretože je to intenzívne, terapeuti sú skvelí a Gabko neskutočne spolupracuje. Baví ho to.“
V ADELI sa mu rozviazal aj jazýček, rečová bariéra sa rúca a chlapček začína smelo komunikovať. „Doma cvičíme podľa ADELI, pokroky sú veľké, potrebujeme sa sem ale ešte vrátiť, náš Gabko bude chodiť, je akoby kúsok pred cieľom a musí to dať. Ďakujeme každému, kto nám na ceste za synovým plnohodnotým životom pomôže.“
