Vytúžené, plánované, milované. Nikola porodila svojho syna a s partnerom Jarom boli šťastím bez seba. Chlapček dostal meno Jaromír, „po ockovi, po dedovi, po pradedovi. Silní, zdraví chlapi.“
Malý Jarko napredoval úžasne. Cupital po svojich, spapal všetko, najmä, keď tam bolo mäso 😊, slová už začínal spájať do viet, bolo ho všade plno… Nádherný, veselý blonďavý chlapček. „Kŕmil rád ovečky aj kozičky, ktoré mali nablízku, rád sa vozil na traktoroch. Vedel sa zahrať aj sám, poslúchal, naozaj bezproblémové dieťa. Na Veľkú noc v apríli 2024 bol hlavným šibačom, tešil sa z čokoládovej výslužky,“ hovorí jeho mama Nikola. Potom ale prišiel 9. máj. Obyčajný deň, po obedňajšom spánku ho prebalila, opieral sa o ňu, keď mu chcela dať fľašu s mliekom do ruky. „Z ničoho nič dostal kŕč na pravej strane a odpadol do bezvedomia. Namiesto plánovanej prechádzky sme volali záchranku. Normálny život nám skončil.“
Jarko mal len 22 mesiacov. Vrtuľníkom ho previezli do nemocnice a zlé správy prichádzali prakticky non stop. „Ani neviem, ako som prvé týždne prežila.“ Jarkovi praskla aneuryzma v hlave, nastal opuch mozgu, malému chlapčekovi museli odobrať z ľavej aj z pravej strany časť lebečnej kosti. Neskôr ju nahradili implantátmi. K tomu zavedená tracheostómia, PEG na výživu, šant v hlavičke na odvádzanie moku. Boj o život ale vyhral. „Tvárim sa síce vyrovnane, aj sa už viem usmievať, ale sú stavy a sú časté, kedy ma to dobehne. Smútok, bolesť a tie otázky prečo… Zo zdravého chlapčeka sme zrazu doma mali nehybné dieťa, ktoré sa bojíš chytiť, aby si mu neublížil. Doma máš fotky Jarka zo zdravého obdobia a v postieľke zrazu leží niekto akoby iný. Tak veľmi som chcela vrátiť čas.“
Z nemocnice prišli domov v júli. S neistými prognózami, len s odporúčaniami – čo najviac a najskôr začať s rehabilitáciami. „Internet velebím do nebies. Len vďaka nemu sme získavali informácie, rady od rodín s hendikepovanými deťmi. Voľba padla na ADELI. Už v auguste sme boli na prvom pobyte a dnes vieme, že ADELI budeme verní ešte dlho.“
Jarko bol stopercentne ležiace dieťa, po 2. rehabilitačnom pobyte už ale odchádzal v autosedačke, za sebou má nateraz 5 pobytov a pokroky sú obrovské. „Nožičkami kope odušu, pravá ruka je super, ľavá sa rozbieha, tracheo už nemá, otvor sa mu zle zrástol, čaká nás plastika a po nej všetci veríme, že sa Jarkovi rozbehne aj reč. Výživu stále dostáva len cez peg, ale priberá, stále mu hovorím, že už je ťažký, váži 17 kíl, o chvíľu ho neunesiem, musí sa postaviť na vlastné nožičky,“ s láskou hovorí mama Nikolka.
S partnerom si vážia pomoc druhých, bez ktorých by šanca na rehabilitácie nebola. Jarko na terapiách spolupracuje, zlepšuje sa mu aj vnímanie a očný kontakt, dvíha hlavičku. „Brzdí nás ale aj epilepsia, každé ráno má menšie záchvaty. S určitosťou však môžem povedať, že je Jarko je dnes o stoosemdesiat stupňov lepšie ako bol po príchode z nemocnice. A veríme, že sa posunieme ďalej. Jarko je bojovník.“
