Miško bol dobrým študentom, prijali ho na Technickú fakultu SPU v Nitre, prvý rok bol ešte covidový, všetko bolo online.  Michal zvládal skúšky „ľavou zadnou“,  pálilo mu to. Druhý ročník už začal riadne, zdravo. Covidové opatrenia skončili, chalan nastúpil na internát a začal žiť. Na víkendy chodil domov, mama Janka nemala dobrý pocit ź jeho životosprávy, ale syn ju odbíjal, nech ho nechá žiť, všetko je ok. Aj vo februári 2023 sa  v piatok večer spolu bežne zhovárali, dohodli sa, čo uvarí v sobotu na obed. Ona si šla ľahnúť a Miško sa zavrel do izby, že sa bude učiť na skúšku. „Preto mi ani nenapadlo ráno ho budiť, vojsť mu do izby, vždy predsa dlho spal. Dnes už viem, že som to mala urobiť.“ Mala to byť sobota ako každá iná. Mama išla ráno do obchodu, upratala dom, oprala, navarila, Michala stále nikde, už bol čas obeda. Neozýval sa, dvere mal, ako vždy, zamknuté.  Nepomáhalo ani búchanie na ne, nastala panika, krik… „Sused vyvalil dvere a na ten obraz nikdy nezabudnem. Môj Michalko nehybne ležal, nevnímal, nikto nevie ako dlho takto bol. Ako dlho bol mozog nedokysličený…“ vzlyká Janka. Dva mesiace  bol v bdelej kóme, lekári nedokázali povedať, čo a ako bude. „Išlo o hypoglykemický šok, čiže Michalko bol v hypoglygemickej kóme a keď precitol, zrútil sa mi svet. Z nádherného, vitálneho a múdreho syna ostalo nehybné nemluvňa. Stav je viac menej celý rok rovnaký. „V septembri mal ísť na Erasmus do Brna, tešil sa, fakt bol dobrý študent, dostával aj prospechové štipendium, bavila ho hudba, programovanie, mal pred sebou celý život a zrazu koniec.“ Michal sa ocitol v Adeli Medical Center,  a patrí k najťažším pacientom. Zvykne „bojovať“ s každým, kŕčovito sa bráni úkonom, najradšej sa stočí do klbka na posteli a občas na človeka pozrie veľkými hnedými očami. Nerozpráva, vyjde z neho len neidentifikovateľný zvuk. Mama ho hladká, prihovára sa mu, vloží mu do úst kúsok rohlíka len ako maškrtku, pretože Miško má zavedený peg, cez ktorý dostáva výživu, aby sa ustrážil jeho diabetes. Vďaka terapiám už aj mama skonštatuje, že jej syn „trošku pookrial, má živší výraz tváre – zázraky nečakám. Teda, nie hneď, ale nádejám sa, že sa niečo zmení a bude mobilný aspoň na vozíčku. Chcela by som ho mať doma, sama s ním však nezvládnem nič. Je v centre sociálnych služieb, kam za ním chodím každý týždeň, aj tam mi hovoria, že aj traja majú s ním problém. Michalko sa bráni, najmä pri osobnej hygiene, myslím, že niečo vníma, že sa hanbí, keď ho prebaľujú a vtedy je viac agresívny. Ten kto nezažil, nepochopí moju bolesť. Som silne veriacou, jedine viera v Boha a mladší syn, čerstvý maturant, ma držia pri živote. Dojímavo sa spovedá Janka a v mobile ukazuje posledné zdravé Vianoce 2022. U nich v kostole je každoročne koncert, púšťa mi video a trasľavým pohybom približuje na jednu osobu. Michal hrá na trúbke Tichú noc… „Bavilo ho to a bolo to krásne,“ potichu dodá. V Adeli hľadá silu na ďalší život aj ona, je presvedčená, že sa sem musia vrátiť, len odtiaľto vedie cesta raz si zobrať Michalka domov.