Pred rokom bolo otázne či prežije. Dnes robí všetko pre to, aby mohla ísť sama do potravín na nákup. Skúsme jej pomôcť a prispejme na potrebné rehabilitácie v Adeli Medical Center. Miriam je ukážkovou bojovníčkou, je dôkazom, že netreba hádzať flintu do žita ani v seniorskom veku. Jej disciplinovanosť a vnútorná pohoda je závideniahodná, klobúk dole pred touto dámou v rokoch, ktorej tak veľmi chutí žiť a ktorá má, napriek hendikepu, energie na rozdávanie.
Noblesná dáma, ktorá sa nehanbí povedať svoj vek. „Mám 77 rokov a chcem žiť. Čo najviac plnohodnotne. Vnučke som predsa sľúbila, že budeme spolu piecť lokše. Nemôžem ju sklamať. Svoj boj nevzdávam.“
Vek je len číslo a Miriam „do starého železa“ patriť určite nechce. Aj preto prišla do Adeli. Hovorí sa, že psychika je polovicou liečby, a tá jej je nastavená mimoriadne pozitívne a optimisticky. Život ju vždy bavil a nič na tom nezmenil ani február 2025.
Z čipernej pani sa stala ležiaca bytosť. Mozgová príhoda. „Nedokázala som nič, ani sa otočiť na posteli. Stav bol zlý. Nemohla som chodiť, kŕmili ma, nerozoprávala som. V priebehu mesiaca sa pridružili viaceré komplikácie a mala som ešte ďalšie dve príhody,“ hovorí Miriam. V bolestiach, odkázaná na stopercentnú starostlivosť prepadávala večná optimistka čiernym myšlienkam. Že to pre ňu už na svete nemá význam. Veľmi rýchlo ale precitla – veď manžel, deti, vnúčatá pri nej stoja a to je veľký dôvod, prečo bojovať. „Takéto depresívne obdobie, kedy som chcela pomôcť svojej príhode zomrieť, trvalo len krátko, našťastie.“
Debata s Miriam je úžasná. Pred rokom nedokázala rozprávať a dnes jej stačí položiť obyčajnú otázku „ako sa má“ a ona v siahodlhej odpovedi, sediac na vozíku, prerozpráva celý svoj život. Pracovala až do svojich 71 rokov! Reč nie je ešte stopercentná, ale dorozumievanie je aj tak perfektné.
Miluje svoju rodinu – vnúčatá a jedno pravnúča sú pre ňu najväčšou vzpruhou. „Najhorší je pocit straty slobody, stále ho cítim, hoci som sa už hodný kus cesty posunula dopredu. Ale mne to nestačí, stále to nie som ja. Nemôžem ísť sama do obchodu, prejsť z izby do izby, nejde to. Táto diagnóza ma naučila aj trpezlivosti. Jediné, čo mi však môže pomôcť sú rehabilitácie a ja som pripravená cvičiť do úmoru. Nie som typ seniora, ktorého treba odložiť. Potrebujem sa postaviť na nohy – to je môj najväčší sen,“ s úsmevom hovorí Miriam. A opakovane dodáva: „Treba mať každý deň na zreteli – oplatí sa žiť!“ Miriam je stále odkázaná na invalidný vozík, ale šanca, aby sa postavila na vlastné existuje. Už počas pobytu v ADELI ten pocit aj zažila. S doprovodom prvé opatrné kroky urobila. Musí však pokračovať v odborných a intenzívnych rehabilitáciách. Ľavá strana tela je výrazne oslabená, hoci rukou aj nohou hýbe, zďaleka sa nedá hovoriť o plnej funkčnosti. I keď krém alebo balzam na pery si už vie sama otvoriť, a pri umývadle sa aj umyje. Čo sa týka hygieny má Miriam aj odkaz pre všetkých: Kým sa dá, vymeňte si v kúpeľni vaňu za bezbariérový sprchový kút. S manželom sme to neurobili a aj preto som dočasne u dcéry. Manžel má 80 rokov, ale je fyzicky aj psychicky akoby mínus desať. Každé ráno mi k dcére prinesie raňajky, ale nevie sa už dočkať, kedy prídem domov. A ja verím, že to bude čoskoro. Opakujem, mám šťastie na úžasnú rodinu a som presvedčená, že na nohy sa postavím. Nevzdávam sa!“
