Neskutočný chlapík. Mladý chalan, s ktorým je báječná debata a takmer nikdy pri nej nechýba smiech. Aj keď sa Romanovi život otočil naruby. Preto je v Adeli.
Od šestnástich počas letných prázdnin brigádoval – nemusel, ale chcel. Odmala bol zodpovedným, starostlivým, vnímavým. Z gymnázia sa presunul na vysokú školu, vybral si medzinárodné vzťahy, pretože cudzie jazyky ho jednoducho bavia. Angličtinu má v malíčku, s nemčinou sa vo svete nestratí a v španielčine sa chcel zdokonaliť. Aj preto si na leto 2023 naplánoval s kamarátmi brigádu v Španielsku. V dovolenkovom rezorte obsluhoval hostí. Dva mesiace tam ale nevydržal…
Bol koniec júla, meniny mala Anna. Svojej starkej ešte stihol večer poslať gratulačku. „V ten deň mal v práci voľno. V rámci partie si požičali auto a pochodili čo sa dalo. Všetko mi hneď posielal. Dnes sa mi na tie fotky ťažko pozerá. Môj Roman je na nich poslednýkrát zdravý. Na nohách,“ hovorí mama Ľubka.
Pred odchodom na izbu si Roman ešte skočil do bazéna a v tej sekunde sa jeho život zmenil. Začal sa boj o život. „My sme si nepripúšťali až takúto fatálnosť. Prvé správy hovorili o poškodenej mieche a že ostane na vozíku. To je síce pravda, ale čo by sme dnes dali za to, aby bol náš Roman „len“ na vozíku,“ hovorí mama Ľubica, ktorá od osudného dňa akoby prestala vnímať čas. Pri skoku si jej syn vážne poranil chrbticu, miecha je narušená od štvrtého stavca. Roman ostal uväznený vo vlastnom tele, dnes hýbe len hlavou a plecami… Má 26 rokov…
Nedokáže sa napiť, otočiť, poškrabať sa na tvári, nedokáže urobiť ani ten najmenší pohyb bez pomoci druhých. Je však doma, so svojimi rodičmi, chodia za ním starší súrodenci a priatelia, ktorí na dobrého kamaráta nezabudli. Nesedia s ním doma, berú ho na prechádzky, do nákupného centra, na koncerty a všetky možné akcie, ktoré sa na okolí organizujú.
Romanova diagnóza je fatálna, no napriek tomu sa on ani jeho rodina nevzdávajú. Najskôr mu nedávali veľké šance ani na samostatné dýchanie. A dnes? Roman je bez trachestómie, udýcha si všetko bez pomoci. „Bola to veľká zmena k lepšiemu,“ hovorí. Na obyčajnú otázku ako sa má, odpovie jednoznačne: „Dobre.“ Nechce sa mu rozpitvávať spomienky na onen deň, nemá rád debaty o hendikepoch, ničomu to nepomáha. Nepotrebuje ľútosť, deň sa snaží vyplniť čím sa dá. Počítač, tablet, rovnako aj mobil obsluhuje pomocou očí – technika v tomto smere výrazne pokročila a aj ľudia s ťažkým telesným hendikepom nemusia byť odrezaní od sveta. Aktuálne si 26 ročný Roman dokončuje vysokú školu, finišuje s diplomovkou, ktorú písal sám. „No áno, písal som to očami,“ pousmeje sa Roman a dodáva, že sestra mu len pomáha doladiť predpísanú vonkajšiu formu práce – odstavce, typ písma na citácie apod. Čo bude po promóciách – netuší. V tomto smere je nateraz skeptický. Ale má okolo seba naozaj akčných ľudí, ktorí ho nakopávajú fyzicky aj psychicky.
Napriek ťažkému stavu, Roman potrebuje rehabilitovať. V Adeli má možnosť absolvovať intenzívne, každodenné terapie, ktoré doma nie je možné zabezpečiť. Aj keď pokroky prichádzajú pomaly, majú obrovský význam. „Roman je po rehabilitáciách uvoľnenejší, lepšie sedí na vozíku a každodenná starostlivosť a manipulácia s ním je o niečo ľahšia,“ vysvetľuje mama Ľubka.
„Budem rád, ak sa niekto rozhodne prispieť mi na rehabilitácie. Aj keď nemôžem garantovať, že sa sám napijem z pohára, či nedajbože postavím z vozíka. Nie, také u mňa nehrozí. Ale verte, že mi to veľmi pomôže, z Adeli odchádzam lepší. A stále s nádejou, že sa môj stav nezhorší a podarí sa dosiahnuť aj malé zlepšenia. Že môj život bude čo najkvalitnejší,“ povie Roman.