Eugen. Má 49 a svoj život mal naplánovaný inak. Pred dvoma rokmi mu čoraz častejšie začala vvynechávať reč, proste si nevedel spomenúť na slovíčko. Bol z toho nervózny, napokon skončil u lekára. Spustil sa kolotoč vyšetrení, ktorých výsledok Eugena položil na kolená. Neurodegeneratívne ochorenie mozgu. Šok, zúfalstvo a paniku postupne vystriedal relatívny kľud. Alebo skôr zmierenie. Veď stále nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Eugen chodil po svojich, rozprával, aj keď kostrbatejšie, ale stále bol samostatný, i keď všetko bolo spomalenejšie.
Máj 2024 a s Eugenom už debata nie je. Nepovie nič. Nejde to. Leží na posteli stopercentne odkázaný na pomoc druhých. Neurobí krok, nechytí si nič do rúk. Očami hľadá svoju mamu Martu, ktorej by málokto tipoval, že o rok má osemdesiat. Vo vyššom seniorskom veku si zobrala na plecia ťažkú rolu – starostlivosť o svojho syna. „Veď som mama,“ s láskou povie a ticho podotkne, že súkromný, rodinný život sa jej synovi rozpadol ako domček z karát. Jednoducho, ostal sám so svojou diagnózou…
Eugen pracoval v poriečnej políciii. Zachraňoval životy, ale z vody vyťahoval aj tých, ktorí v nej ukončili svoj život. Dobrovoľne či násilnou smrťou. Sprevádzal aj štátne delegácie po Dunaji, bol doslova reprezentatívny typ, takže, keď bolo treba rozprávať do médií, posielali práve Eugena. „Mal ohromnú kondičku, bol potápačom, výrečný chlap a aha teraz,“ otočí sa mama k synovi, ktorý by chcel niečo povedať, ale nejde to. Eugen by sa chcel pretočiť, vstať z postele…, nejde nič… „Práve skončil dnešné terapie, takže je dosť vyčerpaný, ale najmä je veľmi nervózny. Sám nechápe, čo sa s ním deje. A tejto obrovskej progresii nerozumieme ani my. Veď v januári ešte ako tak prešiel po svojich, sám sa najedol, bola som s ním na ozdravnom pobyte v piešťanských kúpeľoch. Potreboval už síce môj doprovod, ale zďaleka to nebol stav, aký máme dnes,“ konštatuje statočná mama.
V januári ale dostal myoklonické kŕče, sanitka ho okamžite brala do nemocnice, kde ho hospitalizovali. Uviedli ho do umelého spánku, zaviedli mu peg a „po prebudení ostal Eugen úplne podráždený. Nechápe ničomu. Na klinike ho dokonca priväzovali o posteľ, vybavovala som výnimku, aby to nerobili,“ hovorí mama Marta, ktorá si pobyt v Adeli nevie vynachváliť. Vyjadrila to výstižne a od srdca: „Prišli sme z pekla do neba. Doslovne. Prístup personálu, starostlivosť, zlatí ľudia. A hoci Eugen je ťažký prípad, so žiadnou ignoráciou či neochotou som sa tu nestretla. Syn prišiel ležiaci, ale skúšajú ho už dávať do sedu – a to je mojím snom, aby aspoň chvíľu obsedel na vozíku. Do Adeli sa chceme a musíme vrátiť, preto prosíme a ďakujeme za každú pomoc.“
