Po kolotoči vyšetrení to napokon dostali aj čierne na bielom do zdravotných papierov – DMO spastická kvadruplégia. „Život som si musela utriediť v hlave inak, ale nevadí. Veľmi skoro som odhodila ľútosť a nastavili sme sa na život s hendikepom. A je nám fajn,“ s láskou sa pozrie na svoju dospievajúcu Kajku.

Mladá slečna je stopercentne odkázaná na invalidný vozík, keď bola menšia, chvíľu živili nádej, že sa možno postaví. „S oporou dnes prejde naozaj len minimálnu vzdialenosť.“ A keďže Kajku neposlúchajú nielen nohy, ale aj ruky – tá ľavá je úplne oslabená – je plne závislá na druhých. S mamou sú navzájom stopercentne previazané, vedia sa doberať aj porozprávať úplne o všetkom. Reč síce nie je stopercentná, ale mama rozumie všetkému.

„Mama mi pomáha vo všetkom, pri obliekaní, umývaní, aj keď sa chcem napiť. Ale najesť sa viem. Lyžicou,“ pochváli sa Kajka, ktorá má rada spoločnosť, nádherne sa smeje a po chvíli urobí dobrú náladu každému. Chodí do špeciálnej školy, v triede ich je desať a má tam aj kamarátov. Doma jej robia spoločnosť psíkovia Jersey a Bela.

Do ADELI chodí  každý rok na jeden pobyt. K rehabilitáciám si pridá aj hyperbarickú komoru. „Pre moju dcérku je to ideálna kombinácia, vždy odchádza z ADELI nielen oddýchnutá a nabudená, ale aj pružnejšia. Pri kvadruplégii je intenzívna rehabilitácia nevyhnutnosť. Cvičiť treba, aby sa neskracovalo svalstvo, aby sa predišlo spazmám, aby telo nebolelo.“ Ideálne by bolo absolvovať aspoň dva pobyty ročne, ale keďže Zuzka je na Kajku sama, bez pomoci dobrých ľudí a darcov je to nereálne. V Adeli má Klaudia najradšej cvičenie, ako sama hovorí: „v modrom obleku“. Lebo v ňom aj „trochu“ chodí a chôdza je jej najväčšou túžbou v živote.