Jojovi rodičia sú za syna vďační. Nedali by ho za nič na svete, aj vďaka pobytom v Adeli je ich prvorodené dieťa mobilné, spoločenské, nestráni sa ľudí, naopak, vyhľadáva spoločnosť. „Pri pohľade a zoznámení sa s inými osudmi je nám s manželom nad slnko jasné, že náš Jojo mal šťastie v nešťastí. Hovoríme si, že nás to postihnutie len tak „lízlo“, prežili sme si aj my ťažký štart do života, jeho hendikep bol pre náš šokom, ale ustáli sme to a rozhodli sme sa začleniť syna čo najviac do života.“ Jožko pomáha otcovi v dielni – sami vyrobili mašinu na šrotovanie, z dreva vyrezávajú varešky, podaril sa im aj nádherný Betlehem, Jožko brúsil sošky. „Chodím s ním pravidelne aj na ryby, má svoj preukaz, v prírode je rád. Okrem toho sa teší do denného stacionára, kam chodí dvakrát v týždni.

„Naozaj je preňho najväčšou udalosťou roka pobyt v Adeli. Pomáha mu hydroterapia, spider, magnety, masáže – jeho motorika je stabilnejšia, celkovo je spevnený a psychicky enormne nabudený.  Bez Adeli by sme už nevedeli fungovať, o to viac ďakujeme každej dobrej duši, ktorá nám prispieva na dve percenta pre Jožka. Len vďaka nim môžeme synovi zabezpečiť špičkovú rehabilitáciu,“ hovorí mama Martinka, ktorá plynule prešla z predĺženej materskej na opatrovateľský a hoci sa jej život zúžil len na rodinu a starostlivosť o hendikepovaného syna, nevníma to ako krivdu. „Sme šťastnou rodinou, mám výborného manžela, zdravú dcérku, ktorá sa tento rok ide vydávať a Jožka, ktorý nám dáva neskutočne veľa energie. A ktorý sa nevie dočkať ako si na sestrinej svadbe zatancuje a zaspieva. Ľudovky – to je jeho.“