Toto je môj príbeh
Kde bolo, tam bolo… takto začína väčšina rozprávok. Môj príbeh sa však veľmi nepodobá na rozprávku, kde dobro zvíťazí nad zlom, ale nestrácam nádej v šťastný koniec. Verím totiž, že rozhodujúca je vnútorná sila, čo nás poháňa.
Volám sa Karolínka Šimuneková. Keď som mala tri roky, prišla ku mne tetka rakovinka. Pýtate sa, ako sme to zistili? Všetko sa zdalo byť v poriadku. Mala som ročného brata a ja som bola veselá škôlkárka, keď jedného dňa pani učiteľka v škôlke povedala mamke, že som veľmi bledá a či náhodou nemám leukémiu. Mala s ňou totiž skúsenosti. Mamka plakala, prečo jej to hovorí a tatino bol nahnevaný. No nedalo im to a predsa šli so mnou na odber krvi. Lekár sa smial, ale aj tak vďaka Bohu urobil všetko, čo bolo potrebné. O dva dni prišli výsledky a už sa nesmial nikto. Skončila som na detskej onkológii s diagnózou akútna lymfoblastická leukémia. Poviem Vám, boli práve Vianoce a bolo to náročné. Liečba bola dlhá, namáhavá, ale ja som to prežila. Nebola to prechádzka ružovou záhradou. Kto nezažil detskú onkológiu, nevie čo je peklo. Poviete si super, zvládla to. No to nie je koniec môjho príbehu.
V rámci „obyčajnej lumbálnej punkcie“, ktorá sa udiala po ukončení aktívnej liečby sa stalo niečo, čo si nikto nevie vysvetliť. Po dvoch týždňoch od zákroku som sa už nepostavila a nevedela ovládať spodnú časť tela. Lekári boli bezradní, rodičia zúfalí a ja som zostala ležať na posteli. To boli opäť Vianoce, ktoré som strávila v nemocnici. Nastal kolotoč vyšetrení, ktoré nič nevysvetlili, iba to, že mám pokazené nervy a že časom sa to opraví. Podľa lekárov išlo o toxické poškodenie miechy chemoterapiou. Veľmi výnimočné. Predstavte si, že pretrhnete elektrické vedenie a potom sa pokúšate všetky tie káble nadviazať. Je to pomalá a zdĺhavá práca na niekoľko rokov, možno aj na celý život. No nevzdávala som sa. A už vôbec nie moja rodina. Chodila som rehabilitovať a rehabilitovať, cvičiť a plávať a opäť cvičiť, cvičiť a cvičiť.
Pripadala som si ako Bob a Bobek v rozprávke, ktorí keď ráno vstali, prvé čo povedali bolo: „vstávať a cvičiť“. Všetko by bolo relatívne dobré, keby som v škole nedostala ovčie kiahne. Môj imunitný systém bol rozhádzaný po chemoterapii a takýto vírus nezvládol. Mala som ísť práve na dovolenku do Chorvátska a potom na rehabilitáciu do ADELI Medical Center v Piešťanoch. No pani doktorka na onkológii povedala: “Moja zlatá, to asi nestihneš“. Možno v duši plakala viac ako moji rodičia a ja, ale musela zostať pokojná. Všetci sme vedeli, čo nás čaká. Mala som už totiž trochu viac rokov aj rozumu. A poviem Vám, teraz to už nebolo peklo, ale peklo na druhú. Ocitnúť sa na tom istom oddelení dva krát, to už je niečo. Všetci sa na Vás dívajú ako na mimozemšťana.
Tentoraz ma leukémia poriadne potrápila a to nielen fyzicky, ale aj psychicky. Nikto už neriešil, že neviem chodiť. Všetci riešili iba to, či vôbec prežijem. Chcela som žiť, pretože som mala na to veľmi dobrý dôvod. Mala sa totiž narodiť moja malá sestrička, ktorú som si vymodlila a narodiť sa hlavne pre mňa. Teda tak trochu aj vďaka tatinovi a mamine, ale najviac vďaka mne. Prežila som aj druhý krát.
Teraz som v rekonvalescencii v rámci pôvodnej diagnózy. Mám 13 rokov a to, že stále nechodím vnímam ako pridanú hodnotu. Môj život je plný prekvapení. To, že nemôžem chodiť neznamená, že nemám prečo žiť. Mám rada, keď môžem niekoho obdarovať a vyčariť mu úsmev na tvári. Vyrábam náramky priateľstva a vďaka nim mám veľa priateľov. Život na vozíčku nie je o nič horší, keď máte okolo seba priateľov a milujúcu rodinu. Nič nie je pre mňa prekážkou, ani schody, iba hlúposť ľudí, ktorí vnímajú vozíčkarov ako mimozemšťanov.
Možno práve ja dokážem pomôcť viacerým ľudom ako človek, ktorý je zdravý, no je sebecký, egoistický a vysmieva sa z nešťastia druhých. Nevzdávam sa a nikdy sa ani nevzdám. Mám svoj cieľ, chcem chodiť a robím preto všetko čo viem: cvičím, cvičím, cvičím, rehabilitujem a rehabilitujem.
Verím, že raz budem chodiť, nech to trvá akokoľvek dlho. Ja viem, že to dosiahnem. Aj vďaka pomoci dobrých ľudí, ktorí sa rozhodnú moje úsilie podporiť, aby sa aj môj príbeh mohol premeniť na rozprávku so šťastným koncom. 😊
