Miško patrí k tým 3% detí, ktoré sa narodia presne na termín (stanovený pri prvom kontrolnom ultrazvuku) s ukážkovými mierami a krásnymi výsledkami prvých vyšetrení.
Jediným nevšedným javom bol dlhý pôrod, trval 38 hodín.
Prvé mesiace sa vyvíjal bez nápadných znakov, skôr než mal rok hovoril mama a tata a chodil popri nábytku. Avšak nezačal chodiť.
Rodičia sa domnievali, že sa bojí, ale neskôr už videli, že jednoducho chodiť nevládze. Od veku 18 mesiacov nastal regres v reči a Miško prestal používať aj tých pár slovíčok, čo vedel. Hoci vo veku 2 rokoch trochu chodil, často padal (to mu ostalo dlho). Veľmi dlho nevedel ísť po schodoch, na krátkych prechádzkach nevládal, akokoľvek sa ho snažili rodičia motivovať. Tí od odborníkov počúvali to známe, že „chlapci sú pomalší“. A tak po vlastnej osi zháňali rehabilitácie, súkromnú logopédiu, doma s ním veľa pracovali. Ako dva a pol ročný však Miško stále nerozprával, odmietal akékoľvek spoločné hry (mal svoje špecifické hry), neudržiaval očný kontakt, na meno reagoval málo. Nielen reč, ale aj záujem o komunikáciu zostali slabé.
„Vtedy sme si v Centre včasnej intervencie vypočuli bolestnú správu, že majú podozrenie na poruchu autistického spektra a radšej by sme sa mali zmieriť s tým, že Miško možno nikdy rozprávať nebude. Naše vytúžené dieťatko, ktoré sme odmalička aj veľa nosili v šatke, dlho pil materské mliečko, denne sme mu čítali knižky, brávali ho von, robili sme všetko pre jeho zdravý vývoj. Ako matka som si vždy predstavovala, ako raz budem svoje dieťa odmalička učiť básničky, aby som podporovala jeho pamäť tak, ako to robili moji rodičia so mnou. Zrazu som sa však musela zmieriť s tým, že nielenže nebude recitovať básničky, ale že rozprávať vôbec nebude. Nikdy nezabudneme na každú bolestivú chvíľu, keď ho deti odstrkovali z kolektívu, pretože nerozpráva, no on túžiac po kamarátoch si to uvedomoval a vždy plakal. Pretože synček nemá, vďaka Bohu, žiadne závažnejšie diagnózy, na pohľad ho ľudia pokladajú za bežné dieťa. O to viac sme museli počúvať, aký je nevychovaný, pretože nevie pozdraviť či poďakovať (keď ľudia netušili, že nie je schopný rozprávať). A naopak, každá chvála, aký je kľudný, poslušný, že v obchode nevymýšľa, že vie dlho sedieť a sám sa potichu hrať nás v skutočnosti bolela. Priali sme si, aby „vyvádzal“ ako iné zdravé deti, pýtal pozornosť, skákal po gauči, vyliezal sám z postieľky…“ – hovorí mama.
Dnes má náš Miško sedem rokov. Rozpráva, spieva, recituje, behá, chodí sám po schodoch, už dokáže vyskočiť aspoň pár centimetrov nad zem, číta knihy o vesmíre a veľmi túži stať sa raz kozmonautom. Nič sa však nerozbehlo samo od seba. Za všetkým je dennodenná drina a učenie sa takých samozrejmostí ako je udržiavať pohyb končatín a tiky pod kontrolou, komunikovať, udržiavať očný kontakt, nemať záchvaty paniky z dažďa, umývania hlavy, prítmia či hlasných zvukov… a samozrejme veľa fyzických cvičení a logopédie. Miško stále rozpráva dyslalicky, ale teší sa, že môže chodiť do školy. Navštevuje triedu pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou, do ktorej chodí veľmi rád. Vie už čítať, písať, veľmi ho baví matematika a hudba. Miško má veľkú šancu zaradiť sa do spoločnosti bez hendikepu, ale vyžaduje to ešte veľa driny.
Rodičia Miška vidia, čo ich syn potrebuje: „Stále je veľmi slabý a potreboval by intenzívny tréning na zvýšenie svalového tonusu, držania a koordinácie tela, ako aj intenzívnejšie dychové a logopedické cvičenia. Miško má doma malú, skoro dvojročnú sestričku, ktoré je zdravá, silná, komunikatívna a veľmi ho motivuje posúvať sa v sociálnom vývoji aj v komunikácii. Kvôli finančnej záťaži sme okrem pravidelných fyzioterapií a logopedických sedení s Miškom cvičili vždy prevažne doma, koľko sa nám obom s manželom popri práci a ďalšej starostlivosti dalo, ale museli sme si priznať, že pre Miškov ďalší posun je dôležité, aby absolvoval naozaj intenzívne celodenné cvičenia. Za týmto účelom nám bolo odporúčané medicínske centrum ADELI, kde poskytujú komplexný fyzioterapeutický program, ako aj logopedické cvičenia. Keďže sa jedná o naozaj intenzívny tréningový program s použitím nákladných pomôcok a samozrejme pod vedením kvalifikovaného personálu, budeme veľmi vďační za každú finančnú pomoc. Vopred zo srdca ďakujeme.“
