Prišlo to ako blesk z jasného neba. Vitálny chlap pri bežnej rannej rozcvičke dostal ischemickú mozgovú príhodu. Bol v najlepších rokoch, mal dobre rozbehnutú kariéru, spokojný rodinný život. Porážka zmenila všetko. „K horšiemu, samozrejme,“ hovorí 53 ročný Erik.
Dnes, niekoľko rokov od onoho „čierneho dňa“ v roku 2021, sa stále pokúša zaradiť do bežného života. Je si ale vedomý, že už to nikdy nebude tak ako predtým. Navonok sa z najhoršieho akoby vylízal, no zdanie klame. Erik totiž musí fungovať s post-mŕtvicovou bolesťou (CPSP) – zriedkavým a mimoriadne náročným neuropatickým bolestivým syndrómom, ktorý vzniká v dôsledku poškodenia hlbokých štruktúr mozgu. „Ovplyvňuje ma to každý jeden deň. Obmedzuje to moju pohyblivosť a robí aj tie najjednoduchšie činnosti vyčerpávajúcimi. Opísal by som to ako kombináciu husacej kože, bodavej, pálivej a mravčej bolesti,“ vysvetľuje Erik.
Priznáva, že permanentná bolesť je obrovským náporom aj na psychiku. Spočiatku to však bolo extrémne náročné. Nervozitu mal sám so seba, svoje si „užilo“ aj jeho okolie. „Manželstvo sa napokon rozpadlo, ale moje, dnes už dospelé deti, sú pre mňa, bez debaty, najväčšou radosťou v živote.“ De facto prišiel aj o prácu, ktorá bola do značnej miery postavená aj na častom cestovaní. Lenže Erik už šoférovať nemôže, racionálne zvážil pre a proti. CPSP totiž oslabilo jeho kognitívne zmysly, „dobrovoľne som si povedal, že za volant už nesadnem. Moje vnímanie nie je stopercentné a v aute neohrozujem len seba, ale aj ostatných.“
Post mŕtvicová bolesť stále nie je prebádanou oblasťou, Erik skúšal všeličo a nikdy sa neprestal snažiť. Užíval lieky, absolvoval fyzioterapiu, skúšal rôzne liečby, prispôsoboval svoj životný štýl a hľadal čokoľvek, čo by mu pomohlo získať späť funkčnosť a zmiernenie neustálej bolesti. „Niečo pomohlo aspoň trochu, niečo vôbec – ale nevzdávam sa. Okrem neuropatických bolestí sa pridali aj črevné potiaže, čo je veľmi nekomfortné a destabilizujúce. Napriek tomu sa Erik snaží myslieť optimisticky, „ak sa môj stav už nepodarí zlepšiť, nech sa aspoň nezhoršuje.“
Veľa si sľubuje od intenzívneho rehabilitačného pobytu v Adeli, ktoré patrí k najpokročilejším centrám v Európe. Erik už vopred ďakuje každému, kto sa rozhodne na jeho pobyt v Adeli prispieť. „Chcem byť ešte samostatný, sebestačný, hľadám si prácu a chcem žiť naplno. Adeli pre mňa nie je len rehabilitácia, je to príležitosť ako výrazne zlepšiť moju pohyblivosť a koordináciu, získať viac samostatnosti v každodennom živote a potencioniálne aj znížiť intenzitu CPSP. Post-mŕtvicovú bolesť neprajem nikomu.“
