Je mamou na plný uväzok. Jediný syn Lukáš sa pred dvanástimi rokmi narodil s vrodenou genetickou poruchou mozgu. K tomu sa pridružili ďalšie diagnózy a problémy, takže Lenka kontinuálne prešla z rodičovského na opatrovateľský príspevok. Vzťah s otcom Lukáška sa rozpadol, veľkou oporou sú však jej rodičia.
Situácia sa zdramatizovala, keď Lenka dostala covid. Jej stav bol kritický, dva týždne bola napojená na umelú pľúcnu ventiláciu, tracheostómia, prognózy lekári radšej dávať nechceli… Z najhoršieho sa vystrábila, vrátila sa domov, lenže dodnes jej ostali následky. „Už to nie som ja ako kedysi,“ skonštatuje Lenka, ktorá síce absolvovala postcovidovú kúpeľnú liečbu a chodí aj na ambulantnú kúpeľnú liečbu, ale neustále má problémy s dýchaním. Najmä v noci. „Spím takmer v polosede, ale ani to nepomáha. Dusivý kašeľ, pravidelne vykašliava krvavé hlieny, žiadne antibiotiká nezaberajú. „najhoršie však je, že už nie raz som prestala v noci dýchať. Ešteže bývam s rodičmi, ktorí ma vždy prebrali. Často, opäť najmä v noci, či sa idem napiť alebo na toaletu, strácam vedomie. Áno, už som aj odpadla.“
Pľúcne problémy má aj syn Lukáš. Od januára je s ním Lenka viac v nemocnici ako doma. Najnovšie mu po ťažkom obojstrannom zápale pľúc diagnostikovali respiračný synciálny vírus, potvrdili, že v noci musí mať podporný dýchací prístroj. Lukáš má mentálny postih, výrazne sa skloňuje aj autizmus, všetko je ešte v procese diagnostiky.
Lenka je však slabá, vyčerpaná, konečne ale pochopila, že sa musí čo najviac pozviechať a dostať do formy. Aby vládala starostlivosť o postihnutého syna. Preto úpenlivo prosí o pomoc s financovaním jej pobytu v Adeli, kde sa zameriavajú na liečbu postcovidového syndrómu. Odporučila jej to aj pľúcna pani doktorka. Z opatrovateľského príspevku nemá šancu si intenzívny cyklus financovať. „Mám len 36 rokov, ale zdravotne som na úrovni seniorov, ak nie aj horšie. Chcem plnohodnotne žiť predovšetkým pre môjho Lukáška, ďakujem za každé darované euro.“
