Alex a Sofia. Dvojvaječné dvojičky. Majú 10 rokov a ADELI je už neoddeliteľnou súčasťou ich života. Mama Vlaďka na deti ostala sama od ich 5 mesiacov, ocko detí jednoducho odišiel…
„Bolo to náročné obdobie o to viac, že deti neboli a nie sú zdravé,“ hovorí ich obetavá mama. Pôrod prišiel priskoro, v 31. týždni. Bábätka prežili prvé dni života na umelej pľúcnej ventilácii, neskôr na kyslíkovej podpore. Po 6 týždňoch prišli domov a o mesiac sa začalo s Vojtovou metódou. „A odvtedy cvičíme, rehabilitujeme, je to náročné na čas, psychiku, samozrejme, že aj na peniaze. Ale inú možnosť nemáme. DMO je na celý život.“
Obaja majú spastickú kvadruparézu, ale Sofinka je na tom horšie, na nohy sa nepostaví, padá jej hlavička, pravú ruku nepoužíva, nerozpráva. „Do jej piatich rokov čo-to aj vyslovila, ale zrazu akoby uťal a prestala.“ Sofi je ale zlaté, usmievavé dievčatko, ktoré zbožňuje pozornosť, rada papá, no keď nemá svoj deň, tak vie byť aj poriadne umrnčaná.
Jej braček Alex rozpráva, chodí za pomoci barličiek, má vrodenú krátkozrakosť s dioptriou až mínus 8, má črty autistického správania, ale je to sveták. V škole mu ide najlepšie angličtina, má najlepšiu výslovnosť. K svojmu životu potrebuje hudbu, mobil 😊, je parťákom a v porovnaní so Sofinkou je na tom omnoho lepšie. „Práve má ale obdobie vzdoru, takže spolu bojujeme, aby sa viac učil a pripravoval do školy. Stále mu zdôrazňujem, že by bola škoda, keby kvôli lenivosti prestal v angličtine napredovať. Alexík je ale vďačné dieťa, ľúbim ich oboch a nedám na nich dopustiť.“
Mama Vlaďa aj so svojou mamou chodia s deťmi do ADELI pravidelne. Vždy sa sem tešia a pobyt vnímajú aj ako dovolenku, lepšie povedané zmenu. „Doma chodím viac menej len v teplákoch, ale sem si prinesiem aj nejaké šaty, ADELI párty sú predsa udalosťou. Alebo aj stravovanie v reštaurácii ja považujem za príjemné spestrenie. Lebo veď, na rovinu – pri dvoch hendikepovaných deťoch ja nemám kedy a kam chodiť,“ usmieva sa Vlaďka.
Pokroky na deťoch vidí. Alex prejde aj po svojich, vozíček samozrejme potrebný je, ale bez rehabilitácií by s barličkami žiadne kroky neurobil. „My sa vážne v ADELI cítime ako doma, cvičenia sú tu naozaj intenzívne, čo je dobre. Ani neviem, čo by som vypichla ako najlepšie, moje deti musia cvičiť. Inak to nejde, to by bol koniec. ADELI je liek, ktorý moje deti udržiava v kondícii a každého, v rámci jeho možností, posúva vpred. Aj keď len o máličko, ale vpred.“
Vlaďka vie, že jej deti budú potrebovať starostlivosť druhej osoby stále. Od ich narodenia jej s každodennou starostlivosťou aj finančne veľmi pomáhajú jej rodičia.
„Každý malý pokrok stojí moje deti veľmi veľa úsilia a mnoho hodín rehabilitácií. A cvičenie doma nie je nikdy to, čo tu v ADELI, preto budem vďačná, ak čo i len trochou prispejete na rehabilitačné pobyty pre moje deti.“
