Andrej má krásnych dvadsať, ale oslavu narodenín s partiou kamošov nerobil. Nejde to. Je večným dieťaťom, stopercentne odkázaným na pomoc druhých. A už 10 rokov aj na pomoc v Adeli Medical Center.
Narodil sa predčasne, už v 30. týždni, na svoj skorý príchod mal však, aj podľa lekárov, vcelku slušné miery – 1,60 kila a 43 centimetrov. „To bolo asi jediné dobre znejúce,“ spomína mama Marika. Na svojho syna sa mohla pozerať len cez steny inkubátora, žiadne pohladkanie, pomojkanie. „Šialený pocit.“ Zlé správy prichádzali rad za radom. Andrejko bol v ohrození života, najťažším bolo krvácanie do mozgu, 3 týždne bol napojený na umelú pľúcnu ventiláciu. Malý človiečik však zabojoval a ostal tu…
Celá rodina príchodom Andrejka vhupla do nového režimu. O dva roky staršia Klárka odmalička musela chápať, že jej braček musí cvičiť, chodiť na rehabilitačné pobyty a postupne prijať aj fakt, že braček sa nevylieči. Nebudú spolu behať po dvore, rozprávať sa, doťahovať. Andrejko je iný.
Po roku mu zapísali do zdravotných záznamov diagnózu detská mozgová obrna. Mentálny aj fyzický postih. Je kŕmený, prebaľovaný, prenášaný. „Je náš. Milovaný, usmievavý, milý, pekný a náladový,“ usmeje sa Marika, ktorá je opatrovateľkou vlastného syna. Všetko zvláda s pokojom, pokorou a nehou. Andrej nechodí a pre vykĺbený bedrový kĺb ani chodiť nesmie. V 13-ich podstúpil v narkóze kompletnú rekonštrukciu panvovej striešky, ale do dvoch rokoch prišlo k vykĺbeniu znova. No Aďo si svoj systém našiel. Štvornožkuje a dokáže sa dostať, kam si zaumieni. Tým si však extrémne namáha chrbticu, jeho telo je asymetrické, skoliózu vidno okamžite a rehabilitácie sú viac než potrebné.
Andrej komunikuje taktiež špeciálne. Nerozpráva. Kedysi mal tri slová, dokonca vedel povedať aj mama, ale po 4 narkózach sa stratila akákoľvek reč. „Dôležité je, že mnohému, čo mu hovoríme rozumie, odpovedá nám svojsky. Krikom, mrnčaním a gestikuláciou. Vždy sa dohodneme,“ usmeje sa Marika. Život s dieťaťom so zdravotným znevýhodnením je náročný, iný, ale „naučí vás vážiť si každý boží deň a tešiť sa z maličkostí.“
Pred desiatimi rokmi Labancovci prišli do Adeli Medical Center prvýkrát. Tento rok vnímajú ako jubilejný a dúfajú, že do Adeli budú chodiť ešte dlho. Keďže na rehabilitácie z nepochopiteľných dôvodov poisťovne neprispievajú, mnohé rodiny, aj tá Andrejova, sa pustili do manažovania pomoci. Lepia to ako sa dá, ale stále sa presviedčajú, že dobrí ľudia stále existujú. A prečo chodia do Adeli? „V našom prípade to nie je o tom, že sa Andrej postaví na vlastné, sme realisti. Intenzívne a na mieru šité terapie nám pomáhajú udržať jeho ťažký stav v relatívne dobrej forme. Cvičenie doma a tu je neporovnateľné. No a v neposlednom rade sa Andrejko v Adeli náramne socializuje, aj keď je náladový, jeho prejavy nesúhlasu sú miernejšie. Za tie roky si zvykol na terapeutov a som za to veľmi vďačná. Pri jeho terapiách mám aj ja čas pre seba, môžem si v kľude podebatiť na káve s rodičmi druhých detí alebo aj s personálom Adeli. Veď sa tu všetci poznáme, my Adeli vnímame ako svoju druhú rodinu.