Má 27 rokov, je v znamení strelca a jeho mama hovorí, že je, v dobrom slova zmysle, strelený. Pretože je obrovský optimista, srandista a nič ho nezrazí na kolená. Ani jeho diagnóza. Neprepadá depresii ani úzkosti, nemá rád ľútosť, život nechce prežívať. Ale žiť a užívať si aj s hendikepom. Rád cestuje, miluje šport, je spoločenský. Stretnúť Lukáša je zážitok.
Do 13-ich rokov bol zdravý, choroba prišla postupne – začalo to skoliózou, trasom rúk a ataktickou chôdzou. Neurológovia na Slovensku nevedeli prísť na diagnózu. Lukyho stav sa pritom sústavne zhoršoval. Strednú školu ešte kráčal po svojich, no ku koncu štúdia to už pripomínalo opitého človeka. „Nie raz si o mne aj mysleli, že som pil, nepomohlo ani to, že si pomáham paličkou.“ smeje sa Lukáš. Čoskoro však nastúpil invalidný vozík.
Lukáš absolvoval magisterské štúdium v odbore sociálna práca, pracuje pre medzinárodnú bankovú spoločnosť a robí si doktorát s rigoróznou prácou na tému Inovatívne lieky. Postupne sa začal verejne angažovať za pacientov so zriedkavými chorobami, nedávno založil pacientsku frakciu s názvom Friedreichova ataxia Slovensko, ktorá pôsobí pod OZ Belasý motýľ. Bojuje o svoj liek ako aj o dostupnosť liekov pre pacientov so zriedkavými chorobami. Pretože na vlastnej koži pocítil a stále pociťuje bezmocnosť. Keď vieš, že liek existuje, ale nemôžeš sa k nemu dostať. „To akoby nad tebou vyriekli ortieľ smrti. Bez lieku je dožitie pacientov ako som ja, v priemere do 37 rokov. Slovensko je na konci rebríčka v dostupnosti liekov, nielen na zriedkavé diagnózy, aj na onkologické ochorenia. A to je šialené. Nič nemá väčšiu hodnotu ako ľudský život.“
Friedreichova ataxia. Lukáš s ňou žije už viac než polovicu svojho života, k správnej diagnostike sa ale dopracoval len nedávno – v r. 2024. Jeho brat, pracujúci v Nemecku, napísal na jednu kliniku a okamžite prišla odpoveď – „nech mi urobia testy na Friedreicha. No a všetko sa potvrdilo. V roku 2024.“ Našťastie, existuje už liek, ktorý progres spomalí až o 50 percent, dokonca dochádza aj k zlepšeniu stavu. Kto by ho nechcel? Ibaže na Slovensku si ho pacient musí hradiť sám. A suma je šialená, okolo tisíc eur na deň. Doživotne. „Chcem žiť, pracovať, fungovať. Len potrebujem liek.“ Preto bojuje nekompromisne a nahlas. .A nemieni v tom prestať. Sľubov od ministra zdravotníctva už bolo mnoho, systém však zostáva nečinný. Brzdí liečbu a berie nádej na život. Každá minúta bez liečby znamená bolesť, zhoršenie alebo smrť. Vďaka zbierke sa mu podarilo zakúpiť si liek na niekoľko mesiacov, už po piatich sa Lukášovi zlepšila artikulácia, chôdza, znížil sa tras. Denne je v posilňovni, pretože cvičenie je pri tejto diagnóze veľmi dôležité. „K svojmu životu potrebujem drahý liek, rehabilitácie a psychickú pohodu. A kvôli rehabilitáciam prišiel do ADELI. „Prišiel som na testovanie novej rehabilitačnej metódy za pomoci exoskeletu Cyberdine, ktorý pomáha pri chôdzi. Vkladám veľkú nádej do týchto rehabilitácii, verím, že mi to pomôže maximalizovať účinky lieku a zvýši to kvalitu môjho pohybu, chôdze a celkovo života. Napriek diagnóze, ktorá má do veľkej miery obmedzuje, verím, že to bude stále lepšie, život ma veľmi baví. Chcem pomáhať nielen sebe, ale aj ostatným ľuďom.
Na tréningu s exoskeletonom ocenil Lukáš Hrošovský ľudský vklad:
„Takýto fyzioterapeutický tím som ešte nezažil. Mal som správne kráčať, dvíhať a klásť nohy. Pritom mi stále naprávali panvu, hlavu, ruky, dbali na dýchanie. A exoskeleton mi neumožní robiť tie zlé, kompenzačné pohyby. … Pred začatím terapie sme vždy mali rozcvičku, denne som na exoskeletone strávil takmer 2 hodiny. …. Na rozdiel od iných rehabilitačných zariadení, kde človek trávi viac čas čakaním na terapie ako samotnou fyzioterapiou sa práve tu v ADELI človek ledva stíha presúvať z jednej terapie na ďalšiu. Prekvapuje ma tu tiež, s akým milým, srdečným prístupom celého personálu sa tu stretávam. Tvrdím, že nad všetkými obavami, ktoré človek s neurodegeneratívnym ochorením prežíva, tu v ADELI víťazí láskavosť, odbornosť a humor.“
