Mia. Kučeravá okaňa, s ktorou sa osud nespravodlivo zahral. Slečna, ktorá milovala pohyb – šport bol jej každodennou súčasťou. Robila gymnastiku, ľudové aj spoločenské tance, basketbal, plávanie, rada lyžovala, korčuľovala, k tomu hrala na klavíri. Dievča do voza aj do koča.
Bola veľkonočná nedeľa, 31. marca 2024. Štvrtáčka Mia sa prebudila na silnú bolesť nôh. Z ničoho nič. Bolo to šialené, stupňovalo sa to veľmi rýchlo a Mia sa v priebehu chvíľky nedokázala už na nohy ani postaviť. Ochrnuli. Vystrašené dievčatko okamžite hospitalizovali v Žiline, odkiaľ ju previezli do nemocnice v Martine a odtiaľ, ešte v noci nasledoval transport do hlavného mesta. Mii diagnostikovali spinálnu AV malformáciu, ktorá zakrvácala do miechy, laicky povedané v mieche mala vrodenú anomáliu – patologické klbko ciev, ktoré sa „vzbúrilo“. Ide o raritné ochorenie, štatistiky hovoria o jednom pacientovi z milióna.
Nasledovalo veľa vyšetrení. Keď na základe MR vyšetrenia na diagnózu prišli, museli ju akútne operovať. V Bratislave jej robili čiastočnú embolizáciu (uzáver jednej z ciev), to jediné v tej chvíli vedeli urobiť. „Nevedeli sme, čo bude, len sme sa modlili, aby sa stav stabilizoval. Tak sa aj stalo a okamžite začal náš prvý boj – znova sa postaviť na nohy a naučiť sa chodiť,“ hovorí mama Andrea.
Intenzívna rehabilitácia priniesla ovocie, Mia robila obrovské pokroky, aj vďaka tomu, že jej telo bolo na pohyb zvyknuté. Stav sa zlepšoval. Po 2 intenzívnych mesiacoch Miuška opäť chodila. A po dlhých troch mesiacoch prišla domov z nemocnice. Radosť bola obrovská. Mia aj doma pokračovala v rehabilitáciách s fyzioterapeutmi, posilňovala nohy, trénovala chôdzu, dokonca jazdila aj na bicykli. Lekári s touto raritnou diagnózou nemali veľa skúseností, ale zhodli sa, že ak to bude možné, bude lepšie odstaviť všetky cievy z AV malformácie – zaembolizovať ich, pretože riziko opätovného spontánneho zakrvácania do miechy bolo vysoké. „A zažiť to znova sme už nechceli, takže v auguste 2024 Miuška podstúpila 5 hodinovú, operáciu. „Lenže sa to asi nevydarilo, keďže som zasa prestala chodiť,“ zhodnotí z vozíčka Mia a nádhernými očami žmurkne na mamu. Bolo to ako zo zlého sna. Celý operačný výkon bol realizovaný neuromonitoringom, čiže stav miechy bol počas operácie stále pod kontrolou, aby k poškodeniu miechy nedošlo. „Prisľúbili nám, že do žiadneho rizika nepôjdu, ak by neurominitoring niečo signalizoval, upustia od emboliozácie. Po prebudení však Mia nedokázala vôbec pohnúť pravou nohou a do druhého dňa už ani s ľavou. Ničomu sme nechápali, bolo to náročné fyzicky, ale aj psychicky.“ Pooperačné MR vyšetrenie potvrdilo opuch miechy a čiastočnú ischémiu miechy, teda jej nedokrvenie, čo je nezvratné poškodenie. Prognózy nám nikto radšej nedával, práve kvôli ischémii je stav vážnejší,“ vysvetľuje mama Andrea, ktorej dcéra po druhýkrát ostala odkázaná na opateru a vozík.
Jedinou šancou sú rehabilitácie, odborné a intenzívne. „Ja verím,že budem chodiť. Musím. Chcem…“, povie 11 ročná slečna, ktorá v ADELI absolvovala unikátnu Cyber Therapy pomocou robotického exoskeletu. Je to pre ňu velikánska nádej, že sa podarí nohy „prebudiť“. Po prvom pobyte citeľne zosilnela, potrebuje však pokračovať v rehabilitáciach. „Za každý milimiter pokroku sme nesmierne vďačné, Mia už vie, že návrat na nohy bude pomalý, že sa musí vyzbrojiť obrovskou trpezlivosťou. Je veľkou hrdinkou.“
„Bolo to perfektné, verím, že ma exoskeletové tréningy posunú v mojom sne – opäť chodiť. Bavilo ma to,“ jednoducho a jkednoznačne zhodnotí Mia, ktorá sa do ADELI na CyberTherapy potrebuje vrátiť. Veríme, že sa nájdu ľudia, ktorí svojím príspevkom podporia Miu, aby sa približovala k chôdzi po vlastných.
