Olejová škvrna na ceste a všetko sa obrátilo hore nohami. Michal mal krásnych 28 a život ho náramne bavil. Po strednej dopravnej škole si povedal, že skúsi Čechy. „Zarábalo sa tam viac ako u nás,“ hovorí z invalidného vozíka sympatický chlapík. Pracoval tam v bani ako údržbár. „Robil som tam 8 rokov,“ spresní.
Potom prišiel 6. september 2008. Obyčajná sobota. Mišo prišiel domov na Slovensko, tešil sa na hasičskú súťaž, pretože roky bol dobrovoľným hasičom. Po pretekoch ešte kopal na dvore odvodňovací kanál a na večer sa chystal s partiou na diskotéku. Klasická dedinská sobotná zábava. Rozlúčil sa s mamkou, sadol do auta a smeroval po priateľku do vedľajšej dediny. Tam už ale nedorazil.
Na rozliatom oleji na ceste dostal šmyk, zvrtlo ho do betónového stĺpu a nešťastie bolo na svete. Polytrauma. Prebral sa po 2 mesiacoch v kóme. Nehovoril, nechodil, takmer nikoho nepoznal. Lekári nedokázali predpovedať Michalovu budúcnosť. Mama Jarmile ostávalo len veriť, že jej nevládny syn zabojuje a vráti sa do života. „Spoliehala som sa, že bol mladý a dovtedy zdravý, silný muž. A že sa nikdy nevzdával.“ Takmer okamžite začali s rehabilitáciami, Michal sa pomalými krokmi posúval vpred, keď po pár mesiacoch dokázal už obsedieť vo vozíku a jednou rukou sa dokázal aj najesť, dostal epileptický záchvat a jeho stav šiel znova prudko dole. „Opäť sme boli takmer na začiatku. Pomocou prváckeho šlabikára sme ho učili čítať, písať, rozprávať, fyzioterapuet ho doma rozpohybovával ako sa len dalo,“ spomína mama Jarmilka.
V 2013-om prišiel Michal 1x do Adeli. A hneď sa podarilo rozhýbať jeho pravú ruku, ktorá od autonehody bola stále zohnutá a tým pádom nefunkčná. Ďalšou vysnívanou métou bolo presadanie z postele na vozík. To sa udialo v roku 2020. „Bol to pre mňa naozaj veľký posun, nemusel som vždy volať mamu, aby mi pomohla,“ pochváli sa Miško, ktorý preferuje pozitívny pohľad na svet. Rád vtipkuje, smeje sa a chce, aby každý deň prevládala dobrá nálada. So svojím stavom sa musel zmieriť, ale to neznamená, že hádže flintu do žita. Naopak, dúfa a verí, že pár krokov po vlastných určite urobí. Šance sú, o to viac, že konečne prestal „špičkovať nohu“, čo znamená, že správne došľapovanie by už zvládnuť mohol.“ Bez intenzívnych rehabilitácií v Adeli to ale nepôjde, Miško však potrebuje dobrých ľudí, aby mu pomohli. Z jeho invalidného a mamkinho seniorského dôchodku si našetriť nedokážu.
Vie, že sa druhýkrát narodil a život si o to viac váži. Neplače, že skončil na vozíku, že funguje najmä s mamou a vlastnú rodinu si nestihol založiť. Chápe aj kamarátov, s ktorými je v obmedzenejšom kontakte. „Každý má ženu, deti a svojich starostí dosť. Ale keď sa stretneme na našich dedinských akciách, vždy spolu dobre podebatíme,“ hovorí Michal, ktorému sa vrátila aj reč. Nie je síce dokonala, ale je zrozumiteľná, a to je hlavné. Aj pamäť je v poriadku, okrem tej krátkodobej. Nepamätá si len pár mesiacov pred nehodou a keď číta automobilový časopis, každý článok musí prelúskať viackrát. Aby porozumel obsahu,“ vysvetľuje mama, ktorá na svojho syna nedá dopustiť. Zapája ho aj do domácich činností – Miško rád šúpe zemiaky, melie strúhanku, nakrája rohlíky na žemľovku. Každý deň poctivo hodinu cvičí a keď si chce oddýchnuť, pozerá v telke motoristické magazíny a „užívam si život. Lebo je to dar.“
