Tešil sa na dôchodok, že si ho užije, kým sa dá. Už nemusí odchádzať z domu na turnusy do roboty. Času bude habadej. Kedysi, za mladých čias sa venoval futbalu, dotiahol to až do 2. ligy- hral za Topoľčany. Futbal ostal navždy jeho srdcovkou a aj v seniorskom veku si s chlapmi chodil zakopať na miestne ihrisko. Zdravý chlap vo výbornej kondícii. Milan – 64 rokov.
Bol koniec októbra 2024, Milan po tréningu sadol, ako vždy, na bicykel a smeroval domov. Lenže spadol z bicykla a problém bol na svete. Zlomenina bedrového kĺbu. „Nič príjemné, ale tak nik nepredpokladal, že to bude až tak fatálne,“ vysvetľuje Milanov syn, Milan junior. Pre otcov zlý tlak sa operácia niekoľko týždňov odkladala, po operácii, keď si všetci mysleli, že najhoršie je za nimi, sa začali nakopovať problémy. Doslova jeden za druhým. „Dostal do nohy baktériu, mal sepsu, 2x pobudol na ÁRO v kritickom stave, vyše mesiaca bol v kóme. Nechápali sme ničomu. Dokonca nám už aj volali z nemocnice, aby sme rátali s najhorším.“ Otcovi Milanovi kolaboval celý organizmus, neriešilo sa, kedy a ako sa postaví na nohy, bojovalo sa o život. Najviac zlyhávali obličky, Milan je dodnes odkázaný na dialýzu. „Ale žije, zabojoval a začíname odznova,“ odhodlane povie syn Milan, ktorý si dal pauzu v práci, aby doprevádzal otca na rehabilitačný pobyt do ADELI.
Chlapská dvojka funguje na výbornú, syn zvláda komplet všetku starostlivosť od hygieny, toalety, obliekania, kŕmenia až po komunikáciu. Bavia sa bez okolkov a o všetkom. Synovi sa však nepozdávalo otcove správanie, po dlhých mesiacoch v nemocnici bol viac a viac ospalý. „Dokázal predriemať trištvrte dňa, rozprával bludy, po konzultácii s lekármi tu, v ADELI, sme prišli na koreň veci. Otec mal nasadené lieky, hovorme im oblbováky, tie sme postupne vysadili a ja sa náramne teším ako je otec naspäť. Preto si naše debatky doslova vychutnávam.“
Komplikácie po zlomenine vysilili Milanovo telo. Schudol takmer tridsať kíl, nevládze dvíhať nohy, ruky, všetko je pomalé, ale už sa mu smejú oči aj ústa. Na čo sa najviac teší? Že sa schuti dobre naje a dá si dobré pivko. „Jasný znak, že všetko sa zlepšuje,“ potmehúdsky sa pousmeje starostlivý syn. Tracheo už odstránili, na normálnu stravu prešiel bez problémov, len, samozrejme, začína sa malými porciami. „Pôjde to,“ skonštatuje Milan starší.
Terapie v ADELI hodnotia obaja na výbornú. Ruky sú citeľne obratnejšie, oveľa stabilnejšie už obsedí vo vozíku a obaja sú presvedčení, čo čoskoro sa do ADELI musia vrátiť.
Milan: „Otec má dvakrát do týždňa dialýzu, bolo a je úžasné, že v Adeli nás prijali na rehabilitácie a zabezpečili aj dialýzu. Neskutočné. Oco je prvým dialyzovaný pacient v Adeli. Keď sa proste chce, dá sa všetko zladiť a zariadiť, aby sa nezanedbali aj nutné rehabilitácie. Adeli, bravó!“