Pre svojich rodičov je najväčším šťastím. Zniesli by jej aj modré z neba, dnes však vedia, že jediné, čo môže pomôcť ich dcére sú rehabilitácie. Intenzívne, „doslova akoby na mieru ušité,“ hovorí otec Petronelky.
Veselá slečna s krásnymi očami bude mať čoskoro desať rokov. Svoj prvý krok však doteraz neurobila, no veľmi po ňom túži a dáva to dennodenne najavo. Narodila sa priskoro, v 7. mesiaci, vážila kilo a pol, bola malilinká a pohľad na ňu v inkubátore bolel. Nikto netušil, čo bude. Lenže slečna je bojovníčkou už od narodenia, po vyše dvoch mesiacoch si rodičia priniesli svoju prvorodenú dcérku konečne domov. Rozhodnutí urobiť pre Petronelku prvé aj posledné. A to sa deje dodnes.
Po roku stanovili diagnózu DMO, odmalička cvičili bolestivú Vojtovu metódu a hoci nikto nedokázal predpovedať Petronelkin vývoj, je nad slnko jasné, že dievčatko napreduje. Pomaly, ale isto. Obrovským pokrokom je fakt, že konečne prestala špičkovať a už dokáže pekne došľapovať na nohu. To je veľký míľnik, aby sa urobil prvý krok. „Bez kvalitnej neurorehabilitácie to ale nedáme. Preto potrebujeme absolvovať pobyt v Adeli. Poisťovňa nič nepreplatí a naše možnosti sú výrazne obmedzené.“
Pred dvoma rokmi rodina z vlastných zdrojov zaplatila myotenofasciotómiu vyvinutú doktorom Nazarovom. Ide o Ulzibat metódu, ktorá výrazne zlepšuje elasticitu a funkčnosť svalov postihnutých ťažkou spasticitou. Zákorok sa vykonal v Barcelone a rodinu vyšiel na 10 tisíc eur. „Neľutujeme to. Ohybnosť dcérky sa naozaj skvalitnila, fakt, že prestala špičkovať je tiež dôsledkom tohto zákroku. Lenže na pobyt v Adeli už naše finančné možnosti nestačia, preto sa obraciame s prosbou na dobrých ľudí, aby nám prispeli čo i len maličkou sumou, ktorá nenaštrbí ich rodinný rozpočet. Ak sa do dokopy viac ľudí veríme, že sa nám podarí dostať Petronelku do Adeli. Verím v dobro človeka,“ vysvetľujú rodičia.
Petronelku život náramne baví. Je druháčkou v špeciálnej škole a chodí tam veľmi rada. Napríklad dnes v škole spievala po anglicky a pani učiteľka rozhodla, že pôjde aj na súťaž. Angličtine pritom prišla na chuť ako samouk, vďaka mobilu, v ktorom si púšťa hudbu. Petronelka vie chytiť do ruky lyžičku a snaží sa s ňou sama spapať jogurt, momentálne sa intenzívne učí zvládnuť obliekanie, obrovskou výhrou je fakt, že sa vypýta na záchod. Jemnú motoriku si cibrí s ceruzkami, kreslí rada, miluje zvieratká, prírodu, výlety. Dievčatko má nárok na čo najkvalitnejší život, rodičia sa preto nevzdávajú a popri domácich cvičeniach chcú s dcérkou absolvovať pobyt v Adeli. Dávajú jej všetko čo môžu – lásku, energiu, povzbudenie, s financovaním potrebných rehabilitácií však potrebujú pomôcť. Sú presvedčení, že Petronelka sa každému raz poďakuje vlastným krokom. Bude s podporou, nebude možno stopercentný, ale malá okaňa bude na svet hľadieť z výšky. Detail, ktorý si zdravý človek neuvedomuje a častokrát neváži. Skúsme Petronelke dopomôcť k jej veľkému snu.
