Mal to byť šťastný rok. Timea mala tesne po štyridsiatke, podarilo sa jej druhýkrát otehotnieť. „Taká bola šťastná, tešila sa na dcérku, bola už v 5. mesiaci, “ zastretým hlasom povie Timeina mama Klára.
Návrat pár rokov späť bolí. A vlastne, všetko bolí dodnes. „Nedá sa s tým zmieriť, stále sa držím nádeje, že jedného snáď…,“ hovorí pani Klára a otočí sa k polohovacej posteli. Na nej už niekoľko rokov leží jej dospelá dcéra Timea.
Bol koniec januára 2018. Timea bola diabetička, tehotenstvo bolo teda pod prísnym dohľadom. Napriek tomu sa jej zhoršilo dýchanie, nasledoval presun do nemocnice a „odtiaľ nám v noci len volali že došlo k zástave srdca. Timejku sa síce podarilo oživiť, ale už vyše 7 rokov je v bdelej kóme. Bábätko museli vybrať, bolo to naozaj dievčatko, žilo len jeden deň…“
V celej rodine začal nový život, nový režim. Timeu doma čakal manžel, len 9 ročný syn Marcus, rodičia, súrodenci – všetci verili, dúfali, čakali čo prinesie ďalší deň. Z nemocnice dobré správy neprichádzali, medicínsky sa už viac urobiť nedalo, relatívne veľmi rýchlo bolo treba riešiť presun z nemocnice. Manžel musel chodiť do práce, starať sa o syna, rodičia si netrúfali na priam odbornú starostlivosť o dcéru v bdelej kóme. Preto sa rozhodli pre jedno zariadenie, kam za ňou každý deň dochádzali. „A každý deň som sa priúčala zdravotníckym úkonom. Ako obsluhovať tracheo aj peg, ako našej skvelej dcére pomôcť a neublížiť. Doma zasadla rodinná rada a padlo jasné rozhodnutie, Timejku zoberieme k sebe, vždy nám len trhalo srdce, keď sme od nej odchádzali. Ľúbime ju,“ utrie si slzy statočná mama Klára, ktorá je spolu s manželom so svojou dcérou už 6 rokov nonstop doma. „Čo viac pre ňu môžeme urobiť ako ju mať pri sebe? Je to ťažké, ale museli sme si zvyknúť, že na ňu hovoríme a nedostávame odpoveď. Dcérka nám nepovie nič. Niekedy máme pocit že nás vníma, inokedy zas nie.“
Timein manžel sa denno denne po práci za ňou zastaví u svokrovcov, našťastie bývajú blízko seba. Vždy po práci ostáva do večera pri svojej manželke. Syn Marcus už vyrástol, je stredoškolák a musel prijať fakt, že mama bez pohnutia leží…
Aby toho ale nebolo málo, osud k tejto rodine príliš milosrdný nie je. Mama Klára je onkologickou pacientkou, aktuálne je pár mesiacov po chemoterapiách a zatiaľ sa opatrne teší, že diagnóza neexpanduje. „O mňa nejde, ale potrebujem žiť pre Timeu. Aby som vládala sa o ňu starať. Bude dobre, musí byť.“
Timea je inžinierkou ekonómie, vysokú školu si robila popri práci a stavbe domu, vedela všetko zorganizovať a vybaviť, bola neskutočne akčný a dobrosrdečný človek. Tešila sa na svoju záhradku pri dome, na obyčajný pohodový život. Dnes? Tracheo, peg, posteľ a počas dňa už aj polohovací vozík. To je veľký posun. „Vždy po rannej hygiene ju dáme do vozíka, presuniem si ju do kuchyne a „spoločne“ varíme. Všetko jej komentujem, hodnotím, popisujem. Najviac reaguje na mixér, ten zvuk jej prekáža a rozplače sa. Keď počasie dovolí, ideme spolu na dvor a spravíme si siestu. Dcérka je stále s nami.“
Rehabilitačný pobyt v ADELI si môžu dovoliť len raz ročne. Ale aj vďaka tomu Timea „nemá skrútené ruky, nedeformuje sa jej telo. Každý nás chváli aká je krásna. Hladká koža, nijaké preležaniny. Musím povedať, že je to predovšetkým manželkina vizitka. Mám neskutočné ženy pri sebe, obe ťažko skúšané, ale skvelé. V ADELI vždy pozorne sledujeme, čo s ňou terapeuti robia, aby sme to potom skúšali doma,“ povie otec Zoltán.
