Tobiasko sa narodil ako zdravé bábätko, všetko bolo tak ako má byť. V štyroch mesiacoch sa prvýkrát otočil, no od polroka akoby začal stagnovať. „S manželom sme sa rozhodli na vlastnú päsť riešiť hospitalizáciu v Martine, kde Tobiasko prešiel komplet všetkými vyšetreniami. Pretože sme videli, že jeho vývoj ide iným smerom ako pri jeho staršom bračekovi. Napriek tomu, že pediatrička nás brzdila, že každé dieťa je iné, nič dramatické sa ešte nedeje,“ vysvetľuje mama Ivana.
Výsledky dopadli dobre. Aj kompletné metabolické genetické testy, našťastie, nič nezistilli. „V princípe záver bol svalový hypotonus na nožičkách a skrátené achylovky. Tie už sú v poriadku.“
Tobi absolvoval prvý pobyt v Adeli v júni 2025. Veľa toho nevedel. Pretáčal sa len na pravú stranu, ľavá strana mu nič nehovorila, nevedel sa posadiť, neštvornožkoval. Len pivotoval, čiže sa točil na brušku.
Odchádzali sme veľmi spokojní, malý robil pokroky, fyzioterpeuti ma výborne zaučili – ako doma cvičiť. Pripravili ma aj na to, že prvé 2-3 týždne môže stagnovať, lebo chvíľu trvá, kým mozoček všetko spracuje apod. Na naše obrovské prekvapenie sa nám ale Tobiasko už po dvoch dňoch sám posadil. Hral sa na podložke na zemi, klasika – pretáčal sa ako vždy a zrazu sa posadil. Dodnes mám z toho zimomriavky, takmer som padla z nôh. Asi takto vyzerá šťastie.“
Tobi ale v pokrokoch po prvom pobyte v Adeli pokračoval. Asi o ďalšie štyri dni chlapec začal štvornožkovať. „Neskutočné veci sa začali u nás diať. Slzy šťastia sa mi kotúľali po tvári.“
Druhý pobyt absolvovali v októbri 2025.Poctivé cvičenie doma prinieslo ovocie. Tobi sa začal dávať sám na kolienka, dokonca sa zdvihne a dá sa do vzpriamenej polohy a začína si sám nakračovať nožičkou – náznak akoby sa chcel postaviť.
Tobi má pred sebou obrovskú métu – prvý samostatný krok. „Postaviť sa sám a prejsť do kroku. Keď ho fyzioterapeutka v Adeli dostane do vzpriamenej polohy, drží ho len za panvu a malý si kráča sám. Aj s polkilovými závažiami na nožičkách. Hovoria nám, že má krásne chodiace vzorce a vraj je len otázkou času, kedy sa odváži spraviť svoj sólový krok. Len má trochu strach, predsa len, je to preňho výrazná zmena polohy. Doteraz bol iba na zemi a teraz ideme do nejakej výšky. S manželom sme ale nadšení. Väčšina jeho dvojročných rovesníkov si už síce veselo cupitá, ale nevadí. My sme plní nádeje, že Tobi sa k nim jedného dňa pridá. Vďaka Adeli, ktoré ho naozaj systematicky stavia na nožičky.“
