Tomáško mal len sedem rokov, keď sa jeho život – a vlastne život celej rodiny – obrátil naruby. Na Sviatok všetkých svätých, 1. novembra 2025, ho na priechode pre chodcov zrazilo auto. Ešte chvíľu predtým sa hral vonku s kamarátmi. Potom prišli sanitky, nemocnice, strach a dni, na ktoré jeho mama Erika nikdy nezabudne.
Tomáško utrpel vážne poškodenie mozgu a mozočku, silný otras mozgu aj zranenia panvy. Lekári ho uviedli do umelého spánku a rodina len čakala, čo bude ďalej. Erika pri ňom sedela každý deň, čítala mu a spievala. Verila, že ju niekde vnútri počuje, aj keď jej v nemocnici hovorili, že nič nevníma. Najťažšie bolo obdobie prebúdzania. Tomáško sa síce začal preberať, no neotváral oči, čo nebol dobrý signál a strach bol o to väčší.
Neskôr ho z Košíc presunuli bližšie domov, do prešovskej nemocnice. A práve tam prišiel moment, ktorý im dodal novú nádej – z nemocnice jej zavolali, že Tomáško otvoril oči. Pre mamu to znamenalo obrovskú úľavu, pretože ho mohli presunúť na bežné oddelenie a ona mohla byť konečne pri ňom nonstop. Od tej chvíle začal napredovať rýchlejšie. Všetkých spoznával, vnímal svoje okolie, bol späť v realite, hoci ešte nerozprával, pretože mal tracheostómiu. Bol tichý, pokojný a veľmi poslušný pacient, ktorého si obľúbili aj sestričky.
Potom prišiel ďalší silný moment. Erika mu v nemocnici začala spievať pesničku, ktorú mu spievala aj počas umelého spánku na ÁRO. Nikdy predtým ju doma nespievali. Zrazu sa Tomáško pridal a začal ju spievať s ňou. Poznal text piesne. Vtedy pochopila, že ju celý čas niekde hlboko vnímal.
Počas celej tejto cesty sa rodina musela naučiť fungovať úplne inak. Doma zostala aj malá dcérka, ktorá mala iba rok a dva mesiace a ktorú mama za mesiac a pol videla len raz. Vedela však, že Tomáško ju potrebuje najviac. Veľkú silu im dávala viera. Dodnes hovoria, že pri Tomáškovi sa stal zázrak. Symbolické pre nich je aj to, že nehoda sa stala na Sviatok všetkých svätých a prvýkrát sa Tomáško postavil na nohy práve na Božie narodenie, 25. decembra.
Keď sa konečne, 14. decembra, dostali domov, vedeli, že ďalším krokom budú rehabilitácie. Tomáškovo telo bolo veľmi oslabené, musel sa zotaviť aj po zranení panvy a jeho mozog potreboval čas aj intenzívnu terapiu. Preto prišli do Adeli. Rodina verí, že práve rehabilitácie mu pomôžu získať späť istotu v pohybe, silu aj väčšiu samostatnosť. „Je to neporovnateľné s cvičením doma. Tomáško spolupracuje s terapeutmi, smeje sa s nimi, doslova sa teší na terapie, pri ktorých sa podporujú správne pohybové vzorce ako aj stimulácia nervového systému, ktorá pomáha mozgu znovu vytvárať a posilňovať spojenia po tak vážnom úraze.“
Tomáš miluje futbal a veľmi túži vrátiť sa späť na ihrisko medzi kamarátov. Míľovými krokmi sa k tomu približuje, všetci považujú jeho progres za obrovský zázrak.
