Alexa vravievala, že jej domovom okrem Slovenska je hlavne Európa. Bavili ju cudzie jazyky, rada spoznávala nové krajiny a život v nich.
Už počas štúdia na BGMH v Sučanoch odišla v 2. ročníku na polročný pobyt do Anglicka. Ako výbornej študentke jej ponúkli dvojročné štipendium. V Anglicku zmaturovala a skúšky z dospelosti absolvovala aj na Slovensku. V ďalšom štúdiu pokračovala v USA, kde získala štipendium a v roku 2022 ukončila univerzitu s titulom bakalár v odbore politológia-ekonómia.
Po štúdiu si našla prácu a plánovala chvíľu v Amerike pobudnúť a následne sa presunúť do Európy, aby si dokončila 2.stupeň vysokoškolského vzdelania.
Všetko zmaril 1. december 2023 a osudná nehoda na mopede v Nikarague, kde bola na výlete a chcela navštíviť kamarátov. Nepamätá si, čo sa stalo, okoloidúci jej poskytli prvú pomoc a zavolali záchranku. Alexa po transporte do nemocnice upadla do kómy. Začal sa boj o život. V hlbokej kóme bola viac než dva mesiace, počas toho absolvovala niekoľko operácií (panva, ľavá ruka, cievy v krku…), nevyhnutnosťou bolo zavedenie tracheostómie ako aj PEG-u na výživu. Z krásnej ambicióznej Alexy sa stalo nehybné a nemé mladé žieňa.
Návrat na Slovensko lekári dlho neodporúčali, až napokon 3. augusta 2024 priletela repatriačným letom vládnym špeciálom. Alexu okamžite prijali na Kliniku úrazovej chirurgie UNLP v Košiciach. „S manželkou sme sa hneď pustili aj do hľadania možností na intenzívne rehabilitácie pre dcéru. Je to alfou a omegou pre jej budúcnosť. Chceme, aby sa čo možno najviac priblížila k lepšiemu životu. A nič iné ako rehabilitácie jej nepomôže,“ hovorí otec Igor.
Na prvý pobyt v Adeli Medical Center nastúpila v septembri 2024. Od tejto chvíle sa začali intenzívne rehabilitačné cvičenia, vďaka ktorým sa začal objavovať aj úsmev v Alexinej tvári. „Za každú milimetrovú zmenu sme nesmierne vďační,“ hovorili rodičia. Z prvého pobytu odchádzali s nádejou, že napredovanie bude pokračovať. Vtedy Alexa vnímala rozhovory, dávala na vedomie, že vie o čom je debata, snažila sa otvárať ústa, aby sa jej dalo odčítať z pier. Snaha prebudiť reč bola silná. Už po prvom pobyte boli rodičia odhodlaní absolvovať čo najviac terapií v ADELI. „Nesmieme s nimi prestať, je vidno, že rehabilitácie zaberajú, Alexa je viac pohyblivá, je to najväčšia psychická vzpruha, že ideme správnym smerom. Okrem toho sme nadšení z ľudského prístupu a skvelej priam až rodinnej atmosféry v ADELI,“ hovorí otec Igor. Toto bolo na jeseň 2024.
Na jar 2025 pri návrate do Adeli s cieľom pokračovať v cvičení stačí jeden pohľad na Alexu a je jasné, že urobila obrovské pokroky, že napreduje. „Aj preto sme v ADELI zas a musíme rehabilitovať čo najintenzívnejšie, toto nie je náš posledný pobyt, určite sa sem budeme vracať,“ hovorí otec Igor. Alexe sa do tváre vrátil život. Funguje ešte síce na vozíku, na stabilite ale výrazne popracovala, sama sa už dokáže najesť, výrazne sa posunula v komunikácii. Debata s ňou je ohromná. Chce sa čo najskôr postaviť na nohy, aby mohla znova cestovať. Zaujíma sa o všetko, komunikuje s kamarátmi z celého sveta, túži sa vrátiť k blond farbe vlasov. Má svoje sny, plány. Vie, že je to beh na dlhé trate, ale nemieni sa vzdať. Chce chodiť a byť čo najviac samostatnou.
Počas roku 2025 boli hlavnou náplňou jej dní domáce cvičenia a rehabilitácie, ktoré absolvovala v rehabilitačných zariadeniach v Košiciach a v Kováčovej.
Je leto 2026 a Alexa je opäť v Adeli. Od jej posledného pobytu sa toho u nej viditeľne veľa zmenilo k lepšiemu. Ruky a nohy sú stabilnejšie, istejšie, baví ju fitness v Adeli, pomáha jej Icaros, cvičenie je pevnou súčasťou jej bežného dňa. Rovnako ako aj čítanie kníh, momentálne dáva prednosť biografiám významných osobností.
Alexa si plne uvedomuje, že bez odborných rehabilitácií by tak nenapredovala. Vie, že nesmie poľaviť v doterajších cvičeniach. Chce sa vrátiť k plnohodnotnému životu.
