Volám sa Dušan. Môj príbeh nech je výzva pre všetkých, aby nevzdávali svoj boj o zdravie. Ľudské telo má zázračnú moc – regenerovať sa. Som toho svedkom, pozorujem to na svojom tele. Rád by som bol ten, čo zasvieti svetielko nádeje v tme pre všetkých, čo zúfajú.
Prešiel som si peklom. Môj život sa zlomil v momente, keď som bol presvedčený, že moje zdravie ma nemôže zradiť. Veľa som športoval, žil som zdravo, pokiaľ sa do zdravého života dá zaradiť s prižmúreným okom aj veľa práce. Bolo to po dovolenke. Stalo sa niečo, čomu som nerozumel a nechcel som to prijať. Zrazu som pocítil silnú bolesť medzi lopatkami a nemohol som hýbať rukami. V mojej optimisticky nastavenej mysli, prvé čo ma napadlo – rozcvičiť to. Nešlo to. Moja manželka Beátka zhodnotila situáciu ako možný infarkt a šli sme do nemocnice.
Lekári doslova „bádali“, nevedeli nájsť diagnózu. Ležiac v nemocnici priamo pred očami lekárov som ochrnul. Ochrnuté bolo celé moje telo, jediné čo mi ostalo funkčné bola hlava a moja myseľ. Vďaka nej som nezastal, vďaka nej som pokračoval. Lebo peklo zvládnete, len vtedy, ak nezastanete.
Na otázku smerovanú lekárom: „Kedy budem chodiť?“ som začul neisté: „Povieme mu to?“
A tak som sa vo veku 58 rokov dozvedel svoj ortieľ. Infarkt miechy, resp. odborne povedané ischémia miechy, bez vyhliadky na môj predchádzajúci život. Neveril som, že aj miecha môže zinfarktovať. No stalo sa to práve mne.
V tom momente mi bolo jasné, čo nechcem. Väzenie, nie! Za žiadnu cenu. Už pri spomienke na povysokoškolskú vojenskú prípravu mi naskakovala husia koža. Milujem slobodu a nevedel som prijať, že budem žiť pripútaný na lôžku, či na invalidnom vozíku odkázaný na pomoc. Vedel som, že niečo s tým urobím a moja duša športovca sa zmobilizovala.
Absolvoval som intenzívny rehabilitačný pobyt v zahraničí. Cvičil som 5 hodín denne a prišli prvé výsledky. Rozhýbal som ruky a mohol som sa sám najesť. Pokračoval som v cvičení i doma, každý deň 3,5 hodiny s fyzioterapeutom, cez víkend som svalom dožičil oddych. A prvé úspechy ma naplnili nádejou. Postupne som uveril, že pevnou vôľou, disciplínou a hlavne neochvejnou túžbou chodiť, dosiahnem svoj cieľ.
Môj podporný tím je moja rodina. Za veľa vďačím najmä mojej manželke Beátke, ktorá vidí vo mne hrdinu. Ona bola svedkom toho v akom zlom stave sa nachádzalo moje telo a kam som ho dostal vďaka cvičeniu a odhodlaniu, keď lekári veľa nesľubovali.
V ADELI som už piaty krát. Každý pobyt je pre mňa prínosom, dostávam odbornú pomoc, veľmi oceňujem, že na každom pobyte sa naučím nové cviky a postupy, čo je pre mňa nesmierne dôležité a cítim, že aj vďaka týmto ľuďom napredujem.
Viem čo chcem. Mám cieľ. Na budúci rok budem chodiť, tak ako pred tým!
Držte mi palce, je to drina a neskutočné sebazaprenie. Ale keď sa to podarí mne, som si istý, že sa to podarí každému, kto svoj boj nevzdá, lebo maratón vyhráva ten, kto vydrží bežať najdlhšie.
Čo dodať? Dnes sa mi darí prejsť niekoľko krokov, cvičím s ľahkými činkami, pomaly, za pomoci barlí vyjdem po schodoch. Poďme spolu do toho!
Ďakujem. Želám vám pevnú vôľu a veľa lásky.
Dušan
